Štátny jazyk

Úvod > Štátny jazyk > Jazykové okienko

Jazykové okienko

Obsah: 

 

 

Pomáhať komu/čomu, napomáhať koho/čo

Vo verejnom a súkromnom ústnom i písomnom prejave sa stretávame aj s takýmito vetami:  Počítače a počítačová gramotnosť najmä mladých ľudí napomáhajú lepšiemu uplatneniu absolventov stredných škôl na trhu práce, Produkty na vlasy obsahujúce toxické chemikálie napomáhajú vypadávaniu vlasov, Popredný producent antibakteriálnych náterových hmôt svojimi výrobkami napomáha boju proti škodlivým baktériám. V uvedených vetách sa sloveso napomáhať nesprávne viaže s 3. pádom (datívom). Datívna väzba sa sem dostala z významovo blízkeho slovesa pomáhať, pri ktorom je ustálená väzba s datívom. Napríklad: Pomáhať rodičom v starobe je naša povinnosť.

Sloveso napomáhať má však odlišnú pádovú väzbu – viaže sa so 4. pádom (akuzatívom). Napríklad: Produkty na vlasy obsahujúce toxické chemikálie napomáhajú vypadávanie vlasov. Kríženie väzieb pri slovesách napomáhať a pomáhať je nenáležité, preto je potrebné pamätať na to, že k slovesu napomáhať sa predmet viaže v akuzatíve: napomáhať koho/čo. V spisovnom jazykovom prejave použijeme aj ďalšie dva uvedené príklady takto: Počítače a počítačová gramotnosť najmä mladých ľudí napomáhajú lepšie uplatnenie absolventov stredných škôl na trhu práce, Popredný producent antibakteriálnych náterových hmôt svojimi výrobkami napomáha boj proti škodlivým baktériám.


Nespisovné slovesá „jednať“ a „prejednať“


V písomných alebo ústnych jazykových prejavoch môžeme občas zachytiť napríklad aj takéto vety: „V tejto veci musíme rýchlo jednať“, „Práve prejednali prvý bod programu“, „O tejto téme sme jednali na predchádzajúcom stretnutí“, „Nevie jednať so svojimi podriadenými“ a pod.
Ako sa uvádza v základnej kodifikačnej príručke Krátkom slovníku slovenského jazyka, slovesá „jednať“ a „prejednať“ nepatria do spisovnej slovnej zásoby nášho jazyka. Namiesto nich je potrebné vo verejných rečových prejavoch, ktoré by mali spĺňať požiadavku spisovnosti, použiť spisovné výrazy konať, robiť, rokovať, diskutovať, vychádzať s niekým. To znamená, že v spisovnom jazykovom prejave použijeme uvedené vety takto: „V tejto veci musíme rýchlo konať“, „Práve prerokovali prvý bod programu“, „O tejto téme sme diskutovali na predchádzajúcom stretnutí“, „Nevie vychádzať so svojimi podriadenými“.

 

Riaditeľ Novák, riaditeľka Nováková

Pri úradnej korešpondencii sa z času na čas stretávame so slovnými spojeniami typu riaditeľ Nováková, vedúci Kováčová, doktor Beláková. Tieto podoby však nezodpovedajú pravidlám slovenského spisovného jazyka, podľa ktorých sa vetné členy v takýchto spojeniach musia zhodovať v gramatickom rode. Pravidlo zhody gramatického rodu všeobecného podstatného mena a osobného vlastného podstatného mena v spojeniach typu priateľka Júlia, susedka Havlíčková sa bez výnimky uplatňuje aj pri uvádzaní funkcie alebo zamestnania spolu so ženským priezviskom.
V ústnej a písomnej komunikácii sú teda správne tieto vyjadrenia: riaditeľka Nováková, vedúca Kováčová, doktorka Beláková.

 

Veľké a malé písmená

Pri písaní úradnej korešpondencie sa neraz stretávame s váhaním, ako správne vo vete napísať názov odboru, sekcie, oddelenia, útvaru, komisie, referátu a pod.: „S malým začiatočným písmenom alebo naopak s veľkým?“

Podľa Pravidiel slovenského pravopisu sa nižšie organizačné alebo pomocné jednotky inštitúcií, organizácií, ústavov, úradov, podnikov, firiem nepovažujú za vlastné podstatné mená, a preto sa píšu s malým začiatočným písmenom.

Správne teda píšeme: odbor informatiky Ministerstva kultúry SR, tlačové oddelenie Európskeho parlamentu, sekcia finančného trhu Ministerstva financií SR, útvar personálnej práce a miezd Univerzity Mateja Bela.

 

Je veta „Prenajali si objekt za účelom podnikania." utvorená spávne?

Krátky slovník slovenského jazyka hodnotí slovné spojenie za účelom ako nespisovné a uvádza jeho správny spisovný ekvivalent s cieľom. Napriek tomu sa pri čítaní rozličných písomných materiálov čoraz častejšie stretávame s vyjadreniami typu za účelom podpory vzdelávania, za účelom zamestnania, za účelom stanovenia dane a pod. Výraz za účelom sa do slovenčiny dostal v minulosti pod vplyvom češtiny, a to najmä mechanickým prepisovaním legislatívnych textov. Jeho používanie v slovenskom jazyku je však chybné.

Správne teda hovoríme: s cieľom podporiť vzdelávanie, s cieľom zamestnať (sa), s cieľom stanoviť dane.

 

Nezamieňajme predložky u a pri

V jazykových prejavoch pomerne často nachádzame použitie predložky u v slovných spojeniach typu: táto vlastnosť sa vyskytuje u ovocia, sú rovnaké ako u zvierat, prírastky u dobytka, u dovozu platí táto podmienka, stojí u telefónu, zaplatil u okienka, pristavil sa u nábytku, mám u seba peniaze.
Predložka u je však v uvedených spojeniach použitá nesprávne. Pri vyjadrení zreteľa sa predložka u v spisovnej slovenčine spája len s osobnými podstatnými menami (u mladých ľudí pozorujeme, u sestry mi to prekáža). V miestnom význame používame namiesto predložky u náležitú predložku pri.
Správne teda hovoríme: táto vlastnosť sa vyskytuje pri ovocí, sú rovnaké ako pri zvieratách, prírastky pri dobytku, pri dovoze platí táto podmienka, stojí pri telefóne, zaplatil pri okienku, pristavil sa pri nábytku, mám pri sebe peniaze (mám so sebou peniaze).


Je to tak

Vo verejných rečových prejavoch sa neraz stretávame s formuláciami je tomu tak, ako je tomu teraz, ako tomu bolo pred piatimi rokmi, v ktorých ukazovacie zámeno to je v datíve, teda v tvare tomu. Lenže v spisovnej slovenčine v takýchto výpovediach je správne používať zámeno to v základnom tvare, čiže v nominatíve: je to tak, ako je to teraz, ako to bolo pred piatimi rokmi.


Chodíme pre chlieb alebo po chlieb?

V jazykovej praxi sa často stretávame s váhaním pri používaní predložiek pre a po. Z hľadiska jazykovej kultúry sa predložka pre nesprávne používa najmä v prípadoch ako: ísť pre chlieb, poslať pre noviny, ísť pre lekára, zohnúť sa pre vedro s vodou, ísť pre odporúčací lístok, ísť pre prsteň.
Pri slovesách pohybu je však základnou predložkou, ktorou v spisovnej slovenčine vyjadrujeme účel, resp. cieľ činnosti, predložka po. Nie je správne ju nahrádzať predložkou pre, ktorá je základnou predložkou na vyjadrenie príčiny. Predložka pre vyjadruje účel len v ustálených spojeniach (napr. chovať pre krásu, pre kožušinu, poistiť pre prípad poistenia), medzi ktoré uvedené príklady nepatria.
Správne sú teda vyjadrenia: ísť po chlieb, poslať po noviny, ísť po lekára, zohnúť sa po vedro s vodou, ísť po odporúčací lístok, ísť po prsteň.

 

Písanie skratiek a. s., s. r. o., spol. s r. o.

V skratkách a. s. (akciová spoločnosť), s. r. o., prípadne spol. s r. o. (spoločnosť s ručením obmedzeným) medzi ich jednotlivými časťami je medzera.

Ak skratka stojí za názvom spoločnosti, od názvu ju oddeľujeme čiarkou. Čiarku píšeme za skratkou, ak za ňou nasleduje ďalšie slovo: Slovenská pošta, a. s., poskytuje moderné komunikačné, distribučné a platobné služby. Orange Slovensko, a. s., poskytuje mobilné telekomunikačné služby. Vydavateľstvo Matice slovenskej, s. r. o., vám pri čítaní kníh praje veľa príjemných chvíľ. Vydavateľský dom Slovenské pedagogické nakladateľstvo - Mladé letá, s. r. o., vznikol spojením dvoch renomovaných vydavateľstiev. Energetika Ružomberok, spol. s r. o., ponúka služby v oblasti energetiky, priemyslu a občianskej výstavby. 


Sprevádzať, sprievod, nie doprevádzať, doprovod

V jazykových prejavoch sa možno stretnúť aj s takýmito slovnými spojeniami: hudobný doprovod, za doprovodu husieľ, deti išli v doprovode rodičov, hosť so svojím doprovodom, speváka doprevádzal klavír, spevákov doprevádzal orchester, doprovodné vozidlo, doprovodný list. Slová doprovod, doprevádzať, doprovodný sú však nespisovné.

Spisovná slovenčina má na vyjadrenie významu „niekoho, niečo sprevádzať" podstatné meno sprievod, sloveso sprevádzať, prídavné meno sprievodný. Správne sú teda spojenia hudobný sprievod, za sprievodu husieľ, deti išli v sprievode rodičov, hosť so svojím sprievodom, speváka sprevádzal klavír, spevákov sprevádzal orchester, sprievodné vozidlo, sprievodný list.


Taký dobrý, tak dobre

Zámená taký a tak majú spoločnú ukazovaciu funkciu, ale nemožno ich zamieňať. Ukazovacie zámená taký, taká, také využívame na vyjadrenie miery či intenzity vlastnosti alebo stavu, napr. taký dobrý človek, taká lahodná chuť, také šťavnaté ovocie, také lesklé vlasy, krém je taký účinný, vôňa bola taká prenikavá, má také choré srdce, buď taký dobrý, boli by ste takí láskaví, je taký veselý, boli takí smutní.

Zámeno tak má charakter príslovky a ukazuje na spôsob alebo mieru deja či stavu, napr. tak dobre, tak šťastne, tak pekne, tak veselo, tak zle, tak smutno.

Zámená tak a taký majú teda presne rozdelené úlohy: príslovkové zámeno tak stojí pri príslovkách a slovesách (tak neskoro, tak chutiť, tak klamať). Zámená taký, taká, také stoja pri prídavných menách (taký voňavý, taká osviežujúca, také ľahučké). 


Konzultujme s tými, ktorí vedia

Keď si nevieme rady v určitej otázke alebo probléme, hľadáme radu, radíme sa. V tejto súvislosti sa v našom jazyku zaužívalo aj prevzaté slovo konzultovať, ktoré má význam radiť sa o niečom, rokovať s odborníkom, pýtať si radu. Môžeme konzultovať s profesorom o téme diplomovej práce, zúčastniť sa na konzultácii o spôsobe financovania konferencie, konzultovať o postupe pri zabezpečení kultúrneho podujatia a pod.

Spojenia konzultovať problém alebo konzultovať dokument, diplomovú prácu a pod. sú nenáležité a do spisovného jazykového prejavu nepatria.

V našom jazyku sa ustálilo slovo konzultovať v podobe konzultovať s niekým o niečom, o niekom. 


Privlastňovacie zámená čí, čia, čie  

Koho je to kniha? Čia je to kniha? Ktorá z týchto otázok obsahuje jazykovú chybu?

Genitívom zámena kto sa pýtame na osobu: Koho si videl? Koho chceš pozvať? Koho nemáš rád? Koho obhajujete? Ale na vyjadrenie privlastňovania (na vyjadrenie otázky vzťahujúcej sa na vlastníka alebo pôvodcu) používame privlastňovacie zámená čí, čia, čie, ktoré nemajú rovnaký význam ako zámeno koho. Preto správne po slovensky sa pýtame: Čia je to kniha? Čia dcéra? Čí to bol nápad? Čí kabát? Čie dieťa? Čie záujmy obhajujete? S čou pomocou?

Aj v slovenských ľudových piesňach sa spieva: Čie sú to húsky na tej vode... Čie je to dievčatko na tom vŕšku... Číže si, šuhajko, číže si... Čieže to ovečky hore grúňom idú... Čieže sú to kone vo dvore... Čia vina, materina...


Nie vada, ale chyba

Podstatné meno vada a od neho utvorené prídavné meno vadný sa v Krátkom slovníku slovenského jazyka (základná kodifikačná príručka spisovnej slovenčiny) hodnotia ako nesprávne a namiesto nich sa ako správne ponúkajú podstatné mená chyba, kaz, nedostatok, porucha a prídavné mená chybný, kazový, pokazený, poruchový, poškodený, nevyhovujúci. Rovnako sú v spisovnom jazyku neadekvátne ďalšie odvodené výrazy ako vadnosť, závada, závadnosť  alebo závadný. V istých súvislostiach môžeme použiť aj výrazy znečistený alebo kontaminovaný. Namiesto nesprávnych výrazov rečová vada, vady materiálu, vadný výrobok, závadná voda, konštrukčné vady, byť bez vady, vada motora používame v spisovnom jazyku tieto výrazy: rečová chyba, chyby (nedostatky) materiálu, chybný (nevyhovujúci) výrobok, znečistená (kontaminovaná) voda, konštrukčné chyby, byť bez chyby, porucha motora atď.


Nadviazať, nadväzovať

V slovenčine vo význame začať rozvíjať, začať, pripojiť sa k niečomu, použiť ako východisko, vziať si niečo za základ na nejakú činnosť, spojiť, predĺžiť používame slovesá nadviazať, nadväzovať (napr. nadviazať spoluprácu, nadviazať rozhovor, nadviazať na predchádzajúce úspechy, nadviazať diplomatické styky, nadväzovať na dobré výkony, nadväzovať na svojich predchodcov, nadväzovať na tradície, nadviazať pretrhnutú niť, nadviazať lano). Od slovesa nadväzovať je utvorené aj podstatné meno nadväznosť, prídavne meno nadväzný a príslovka nadväzne.

Vo význame viazaním zhotoviť, nahromadiť, pripraviť istý počet niečoho používame sloveso naviazať (napr. naviazať kytice, naviazať veľa snopov, naviazať si do uzlíka). 


Postaviť sa do radu

Podstatným menom mužského rodu rad označujeme usporiadanie alebo zoradenie viacerých jednotlivcov alebo vecí v jednej línii za sebou alebo vedľa seba. Ak sa namiesto tohto pomenovania použije slovo rada, ide o nespisovné vyjadrenie, pretože podstatné meno ženského rodu rada má  význam návod na konanie, poučenie, resp. rozhovor, pri ktorom niekto niekomu radí alebo sa radia viacerí a používa sa aj na označenie skupiny osôb, ktorá tvorí poradný alebo riadiaci orgán istej inštitúcie, organizácie.
Obidve podstatné mená patria do slovnej zásoby spisovnej slovenčiny, majú však odlišný význam, a preto  ich nemožno zamieňať.
Správne hovoríme: postavím sa do radu (nie do „rady"), posadili sa do prvého radu, vybočil z radu, celý rad otázok a pod.


Slovenský pokoj a český klid

Slovo kľud je nepotrebná výpožička z češtiny. Ide o hláskový prepis českého slova klid. V slovenčine, a nielen v spisovnej, máme pokoj, pokojný, pokojne. A preto správne po slovensky je pokoj ľuďom dobrej vôle; vegetačný pokoj; pokoj v rodine; pokojné prežitie vianočných sviatkov; pokojný deň; pokojný človek; rieka tiekla pokojne; dieťa spí pokojne; pokojne hovoriť; mať dušu, srdce na pokoji; dať niekomu svätý pokoj; odobrať sa na večný pokoj; odpočívať v pokoji.


Závisieť od niečoho, záležať na niečom

V slovenčine sa slovesá vyznačujú špecifickou väzbou. Niekedy sa s väzbami narába voľne, krížia sa. Tak je to aj pri dvoch významovo blízkych slovesách závisieť (byť odkázaný, utisnutý na niečo, niekoho) a záležať (závisieť od niečoho). Prekrížením väzieb vznikajú nesprávne väzby, a to závisieť na niečom, záležať od niečoho. Ustálená a kodifikovaná je väzba závisieť od niečoho (genitívna väzba s predložkou od) a väzba záležať na niečom (lokálová väzba s predložkou na): závisí od počasia, či pôjdeme; výkon športovca závisí od prípravy; výroba závisí od dodávky surovín; záleží len na ňom, čo urobí; záleží na počasí, či prídu načas; úspech záleží na tvojej vôli.
Ak pri slovese závisieť je väzba s predložkou od, treba túto väzbu zachovať aj pri prídavnom mene a príslušnom podstatnom mene: závislý od vôle rodičov; závislý od drog, od alkoholu, od hracích automatov; závislosť od drog, od alkoholu, od hracích automatov. 

 

Pred niekoľkými rokmi, nie niekoľko rokov dozadu

V rozličných prejavoch veľmi často môžeme počuť alebo čítať vyjadrenia typu stalo sa to niekoľko rokov dozadu, zasadnutie sa konalo päť týždňov dozadu, bol som tam tri dni dozadu. V slovenčine na vyjadrenie okolností predchádzania v čase máme predložku pred, preto nemusíme siahať za cudzím spôsobom vyjadrovania tejto okolnosti. Príslovka dozadu má význam na miesto vzadu, nazad, naspäť (prejsť dozadu, nakloniť sa dozadu, obrátiť sa dozadu). V slovenčine je správne používať stalo sa to pred niekoľkými rokmi, zasadnutie sa konalo pred piatimi týždňami, bol som tam pred tromi dňami.

 

Nie viď, ale pozri

Najmä v odborných textoch niekedy potrebujeme odkázať na stranu, kapitolu, prameň či na literatúru, kde sa o veci už písalo. V takom prípade pri odkazovaní vždy používame len slovko pozri (pozri na  strane 3, pozri v 1. kapitole, pozri v Slovenskom biografickom slovníku, pozri v zákone, pozri tabuľku). Používanie slovka viď v tejto súvislosti je nesprávne, nenáležité.


Vyhlásenie nie je prehlásenie

Slovesá vyhlásiť a prehlásiť, od ktorých sú odvodené aj podstatné mená vyhlásenie a prehlásenie, majú odlišnú obsahovú náplň, a preto ich nemožno navzájom zamieňať. Slovo vyhlásiť sa používa v presne vymedzených prípadoch (pozri Krátky slovník slovenského jazyka) a jeho základný význam je „úradne, verejne niečo oznámiť“. V tom istom význame sa používa aj odvodené slovo vyhlásenie.
Iná situácia nastane vtedy, ak chceme napríklad vyjadriť, že niekto sa úradne odhlásil z miesta svojho pôvodného pobytu a prihlásil sa inde. V tomto prípade použijeme slovo prehlásiť. Na pomenovanie takéhoto úkonu nám poslúži slovesné podstatné meno prehlásenie.
Správne píšeme a hovoríme: vyhlásenie adresované inštitúciám Európskej únie (nie prehlásenie adresované inštitúciám Európskej únie), čestné vyhlásenie (nie čestné prehlásenie), colné vyhlásenie (nie colné prehlásenie), vyhlásenie celoeurópskej federácie pre kultúrne dedičstvo (nie prehlásenie celoeurópskej federácie pre kultúrne dedičstvo).

 

Suma alebo čiastka?

Slovo čiastka má v spisovnej slovenčine význam časť z celku (čiastka domu, čiastka roka, zriecť sa svojej čiastky). Nemali by sme ho však používať vo význame isté množstvo peňazí, zvyčajne vyjadrené číselne. V tomto význame používame slovo suma (zaplatiť požadovanú sumu, vyhrať veľkú sumu peňazí, sumu tritisíc korún mu vyplatili v hotovosti). Niekedy môžeme použiť aj slovné spojenie finančné prostriedky (na stavbu divadla treba nemalé finančné prostriedky).

 


Menovať alebo vymenovať?

Slová menovať a vymenovať patria do slovnej zásoby spisovnej slovenčiny a každé z nich má presne vymedzenú obsahovú náplň. K chybám, t. j. k nespisovnému vyjadrovaniu dochádza vtedy, ak si tieto slová a ich významy začneme zamieňať. V najnovšom vydaní našej základnej kodifikačnej príručky Krátkom slovníku slovenského jazyka nájdeme presný opis významu obidvoch uvedených slovies. Sloveso menovať sa používa vo význame „uvádzať, uviesť menom" (napr. menovať niekoho na prvom mieste; menovať niekoho medzi neprijatými uchádzačmi) a má aj význam „volať, nazývať" (napr. menovať veci pravým menom; menuje sa po ňom táto ulica).
Na vyjadrenie významu „poveriť funkciou" máme v spisovnej slovenčine predponové sloveso vymenovať. Od tohto dokonavého slovesa odvodzujeme nedokonavú podobu vymenúvať a od nej prídavné meno vymenúvací. Toto prídavné meno sa najčastejšie uplatňuje v spojení s podstatným menom dekrét.
To znamená, že nesprávne vyjadrenia typu menoval ho za svojho nástupcu, menovali ho do vedúcej funkcie, menovali ho za profesora, menujem Vás za člena tejto komisie, odovzdali mu menovací dekrét, prevzal si menovací dekrét  treba v ústnych a písomných prejavoch nahradiť náležitými výrazmi: vymenoval ho za svojho nástupcu, vymenovali ho do vedúcej funkcie, vymenovali ho za profesora, vymenúvam Vás za člena tejto komisie, odovzdali mu vymenúvací dekrét, prevzal si vymenúvací dekrét.

 


List môžeme dostať nie „obdržať"

V niektorých ústnych, ale aj  písomných jazykových prejavoch sa  stretávame s takýmito vyjadreniami: účastníci seminára obdržali písomné materiály, obdržali sme všetky nevyhnutné informácie, pozvánku obdržali načas, obdržali sme sťažnosť na porušenie zákona.
Zdá sa, že nespisovné sloveso obdržať (v Krátkom slovníku slovenského jazyka označené ako subštandardný jazykový prostriedok) sa neochvejne drží predovšetkým v písomných dokumentoch z oblasti úradného styku a veľmi obľúbeným sa stalo aj na rozličných zasadnutiach, schôdzkach a poradách. V snahe dodať primeranú vážnosť a dôstojnosť oficiálnemu prejavu ho mnohí z nás neopodstatnene uprednostňujú namiesto spisovných výrazov: dostať a prijať. Tieto náležité jazykové prostriedky sa mali použiť aj v uvedených slovných spojeniach: účastníci seminára dostali písomné materiály, dostali  sme všetky nevyhnutné informácie, pozvánku dostali načas, prijali sme sťažnosť na porušenie zákona.
Rovnako treba opraviť aj vetu z novinového článku, v ktorom sme sa dočítali, že za obdržané góly brankár nemôže, pretože mu nepomohli obrancovia. Keďže brankár góly neobdržal, ale ich dostal (inkasoval), veta mala správne znieť takto: za inkasované góly brankár nemôže, pretože mu nepomohli obrancovia.

 


Treba, bolo treba, bude treba

Je treba rozmotať zložitú situáciu. Na väčšinu otázok nie je treba odpovedať. Myslím, že chlapci budú dobrí, ale je treba pracovať s nimi systematicky. Kosiť je treba primerane. Príslovka treba má v uvedených príkladoch platnosť prítomného času. Tvar sponového slovesa byť - je stojí pri nej navyše, je zbytočný. Správne sú tieto spojenia: treba rozmotať situáciu, netreba odpovedať, treba pracovať systematicky, kosiť treba primerane.
Ale v minulom a budúcom čase sa príslovka treba uvádza so sponou: bolo/nebolo treba, bude/nebude treba.

 


Je správne v období, kedy?

Zámeno opytovacie príslovkové kedy si nemožno zamieňať s časovou spojkou keď.
Nesprávne, nenáležite sa kedy používa pri uvádzaní vzťažnej vety prívlastkovej s časovým významom: Bolo to v tú sobotu, kedy sme mali návštevu. V ten deň,  kedy odišiel. Rád spomína na časy, kedy sme študovali. Roky, kedy sme boli šťastní, sa rýchlo pominuli. Nastal čas, kedy sa musíme rozhodnúť. Je to obdobie, kedy študenti odchádzajú domov. 
Správne: Bolo to v tú sobotu, keď sme mali návštevu. V ten deň, keď odišiel. Rád spomína na časy, keď sme študovali. Roky, keď sme boli šťastní, sa rýchlo pominuli. Nastal čas, keď sa musíme rozhodnúť. Je to obdobie, keď študenti odchádzajú domov. Spojka keď uvádza vetu prívlastkovú s časovým významom. Môže uvádzať aj nepravú časovú vetu s priraďovacím vzťahom: Zápas vyhrali hostia, keď ešte v polčase viedli domáci.
Ale: Neviem, kedy som to počul. Vieme, kedy sa vráti. Nepovedal, kedy príde. Zapamätaj si, kedy máš zajtra vstať. Sused sa vyzvedal, kedy som sa to naučil. Nevie, kedy má prestať. V týchto prípadoch kedy uvádza vzťažnú vetu predmetovú s časovým významom.

 


Nie naviac, ale navyše

Ak ste ponúkli, dali niekomu niečo naviac, urobili ste chybu. Akú? Jazykovú, a to v slove naviac. Môžeme ponúknuť, dať niečo navyše.
Príslovkou navyše sa vyjadruje, že je niečo nad normálnu, predpokladanú, určenú, zvyčajnú, potrebnú mieru: Dvaja hostia prišli navyše. Ponúkame vám 60 minút navyše. Dostala som tri jablká navyše. Gaštanový je statočný kôň, jemu vďačne nasypem navyše.
Slovo navyše má aj funkciu častice vo význame nadto, k tomu, popritom (je lenivý a navyše klame) a predložky, ktorá s genitívom vyjadruje vyššiu mieru (navyše pôvodného plánu vyrobili päť ton).

 


Vysporiadať sa, vyporiadať sa?

O slovesách vysporiadať sa a vyporiadať sa treba vedieť, že v našich normatívnych príručkách sa hodnotia ako nesprávne alebo nespisovné a nemajú oporu ani v bezpredponových slovesách (slovesá sporiadať sa a poriadať sa v spisovnej slovenčine nemáme). Čo nám ponúkajú normatívne príručky namiesto uvedených slovies? Sú to predovšetkým slovesá vyrovnať sa, poradiť si, zvládnuť, odstrániť, usporiadať, porátať sa, teda vyrovnať dlžobu, vyrovnať sa s minulosťou, poradiť si s problémami, zvládnuť úlohu, odstrániť nedostatky, usporiadať pracovnoprávne vzťahy, porátať sa s neprajníkmi.
Platí to aj pri slovesnom podstatnom mene vysporiadanie (vyporiadanie). Namiesto nespisovného spojenia majetkové vysporiadanie používajme spisovný výraz majetkové vyrovnanie alebo majetkové usporiadanie.

 


Bolo to postavenie mimo hru?

Bolo to postavenie mimo hru? Nie, rozhodne nie, ale bolo to postavenie mimo hry. Aký  je v tom rozdiel?
Predložkou mimo sa vyjadruje vyňatie z nejakého miesta, času, deja alebo stavu (býva mimo mesta, do ordinácie vošiel mimo poradia, tlačiareň je mimo prevádzky, lopta dopadla mimo ihriska, stojí mimo zákona). Na uvedených príkladoch nemožno prehliadnuť, že predložka mimo sa viaže s genitívom. Väzba s akuzatívom (býva mimo mesto, tlačiareň je mimo prevádzku, stojí mimo zákon atď.) je chybná, nesprávna. A preto správne je spojenie postavenie mimo hry.
Treba si však uvedomiť, že v spojeniach mimo teba, mimo toho, mimo zásobovania, mimo MHD, otvorené mimo pondelka sa predložka mimo používa nenáležite, chybne. V týchto prípadoch používame predložku okrem (okrem teba, okrem toho, okrem zásobovania, okrem MHD, otvorené okrem pondelka). 

 


Patrí slovo odozva do spisovného jazyka?

Odpoveď na túto otázku nájdeme v Krátkom slovníku slovenského jazyka (posledné vydanie tejto základnej kodifikačnej príručky je z roku 2003), kde sa slovo odozva uvádza s kvalifikátorom subštandardné slovo, t. j. nespisovné, ktoré nepatrí do oficiálnych verejných rečových prejavov.
Napriek tomu sa v bežnej jazykovej praxi neraz stretávame s jeho používaním, a to aj tam, kde sa vyžaduje dodržiavanie spisovnej normy slovenského jazyka. Ide o spojenia typu: relácia mala priaznivú odozvu medzi poslucháčmi; stretli sa s pozitívnou odozvou na svoju výzvu; jeho reč našla živú odozvu v sále a pod. Všade tu sa mali namiesto nespisovného slova odozva použiť spisovné slová ohlas alebo ozvena: relácia mala priaznivý ohlas medzi poslucháčmi; stretli sa s pozitívnym ohlasom na svoju výzvu; jeho reč našla živú ozvenu v sále. Nespisovné slovo odozva môžeme v istých situáciách nahradiť aj výrazmi reakcia, echo, odraz, ozva alebo odpoveď (napr.: reakcia publika bola spontánna; doba zanechala v jeho diele negatívny odraz; takú priaznivú odpoveď vôbec nečakal a pod.)

 


Vsadiť či staviť na jednu kartu?

O človeku, ktorý odvážne, ale aj ľahkomyseľne riskuje úspech alebo neúspech spoľahnutím sa na jedno rozhodnutie, neraz počujeme, že vsadil všetko na jednu kartu, ale aj stavil všetko na jednu kartu. Ktorý z týchto frazeologizmov je správny? Sloveso vsadiť má podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka tieto významy: 1. (pevne) vsunúť, vložiť, zasadiť (vsadiť porisko do sekery či drahokam do prsteňa, zle vsadený /všitý/ rukáv), 2. vložiť, uložiť (vsadiť chlieb do pece), 3. správne staviť (peniaze do hry); vsadiť sa, správne staviť sa. Z toho vyplýva, že správne je spojenie staviť všetko na jednu kartu.
Takisto sú správne výrazy staviť peniaze do hry, staviť na favorita, staviť sa (uzavrieť stávku), dačo je v stávke.
Keď hovoríme o niečom, že je to celkom isté, že o tom vôbec nepochybujeme, sme o tom pevne presvedčení, môžeme obrazne povedať dám na to krk, dám na to hlavu, ale rozhodne nie vsadím na to krk, vsadím na to hlavu.

 


Môžeme zahájiť poradu?

V Krátkom slovníku slovenského jazyka sa pri slove zahájiť uvádza, že je to zastarané slovo, ktoré má význam zahradiť, zatarasiť, teda nedovoliť prístup niekam  (napr. zahájiť cestu, lúku). Nesprávne sa však používa v spojeniach zahájiť poradu, rokovanie, disciplinárne konanie, stavbu, výstavu, školský rok atď. Napriek častým upozorneniam jazykovedcov, že ide o spojenia nespisovné, stále sa tieto chronické jazykové chyby vyskytujú. Sloveso zahájiť/zahajovať vo význame „začať/začínať, otvoriť/otvárať" vzniklo mechanickým prevzatím českého výrazu zahájit/zahajovat.
Spisovnej norme slovenského jazyka zodpovedajú spojenia začať, otvoriť poradu, rokovanie,  školský rok, začať disciplinárne konanie, stavbu, otvoriť olympijské hry, výstavu.

 


Doporučiť alebo odporučiť?

V poslednom období sa z propagačných letákov,  reklamných nápisov v obchodných domoch či z textu na obaloch niektorých výrobkov čoraz častejšie dozvedáme, že nám „doporučujú" ten-ktorý tovar pre jeho výnimočné vlastnosti alebo nízku cenu. Pod vplyvom reklamnej tlače sa tento chybný výraz rozširuje aj v iných jazykových prejavoch.
Sloveso doporučiť sa k nám dostalo z českého jazyka. V spisovnej slovenčine máme namiesto neho sloveso odporučiť/odporúčať (a od neho odvodené slová odporúčanie, odporúčaný) s významom „navrhnúť, poradiť, ponúknuť, propagovať, robiť reklamu".
Prídavné meno doporučený a príslovka doporučene majú v slovenčine iba jeden presne vymedzený význam: „(na pošte) podávaný aj prijímaný na potvrdenie" (doporučený list, podať balík doporučene).
Slovo odporučiť nemožno v jazykových prejavoch nahrádzať slovom doporučiť, keďže nepatrí do slovnej zásoby spisovnej slovenčiny. Preto píšme a hovorme: odporúčam vám študovať angličtinu,  prišiel s písomným odporúčaním, lekár mu neodporučil tento liek, odporučili knihu na vydanie, odporúčaná študijná literatúra, odporúčané výživové dávky a pod.

 


Slovesá  začať - začať sa; končiť - končiť sa

V niektorých ústnych a písomných prejavoch sme zachytili takéto formulácie: Kultúrny program začína v nedeľu popoludní; Letná sezóna práve začína. V týchto vetách sa nesprávne použil slovesný tvar začína namiesto správnej podoby začína sa. Zložka sa v slovách začať sa/začínať sa; skončiť sa/končiť sa nie je formálnym a nepotrebným doplnkom, ktorý môžeme kedykoľvek vynechať, ale slúži na rozlíšenie významu medzi predmetovými a bezpredmetovými slovesami. Ak činnosť vyjadrenú slovesom začať alebo končiť  vykonáva istá osoba, použijeme nezvratnú podobu týchto slovies (predmetové slovesá): Rečník začal (skončil) prednášku. Učitelia a žiaci práve začínajú (končia) školský rok. Naproti tomu, ak sa o začatí/skočení vyslovujeme všeobecne, použijeme zvratnú formu (bezpredmetové slovesá): Začala sa prednáška. Práve sa končí (sa začína) školský rok. Zvratné a nezvratné podoby nemožno v spisovnom jazyku ľubovoľne zamieňať, lebo každá z nich má svoj presne vymedzený význam. Preto aj vety: Dnešné vysielanie končí o 22. hodine alebo Podujatie začne slávnostným príhovorom treba používať so správnymi tvarmi: Dnešné vysielanie sa končí o 22. hodine, Podujatie sa začne slávnostným príhovorom.

 


Údaje o čase a mieste - s čiarkou alebo bez čiarky?

Jedno z pravidiel o písaní čiarok hovorí, že príslovkové určenia rozličného druhu alebo toho istého druhu so širším a užším určením neoddeľujeme čiarkou. Toto pravidlo sa uplatňuje aj v dátume s určením miesta, napr. v Bratislave 18. mája 2002. Keďže ide o príslovkové určenie miesta a príslovkové určenie času, neoddeľujeme ich čiarkou: Bratislava 6. 2. 2001; v Žiline 7. júla 1998; Nitra január 2002. To isté platí aj vo vetnej súvislosti, napr.: Podujatie sa uskutočnilo dnes o 13. hodine v Trenčianskych Tepliciach. Podľa uvedeného pravidla čiarka nepatrí ani medzi príslovkové určenia toho istého druhu, ak jedno z nich rozširuje alebo zužuje význam druhého: v utorok 22. mája o 13. hodine; v Bratislave na Račianskej ulici; v obchodnom dome Tesco na Kamennom námestí v Bratislave a pod.
V údajoch s dátumom, ktoré uvádzame v listoch, pozvánkach a iných písomnostiach, je slovo dňa nadbytočné. Namiesto spojenia: V Bratislave dňa 4. apríla 2002 uprednostňujeme vyjadrenie: V Bratislave 4. apríla 2002.

 


Viete, že dopad nie je dosah?

Slová dopad aj dosah všetci dobre poznáme - sú súčasťou bežnej slovnej zásoby spisovnej slovenčiny a nájdeme ich vo všetkých výkladových slovníkoch slovenského jazyka. Napriek všeobecnej rozšírenosti sa v praxi stretávame s neistotou pri ich používaní, čo často vedie k porušovaniu spisovnej normy slovenského jazyka. V Krátkom slovníku slovenského jazyka sa pri slove dopad uvádza len jeden význam, ktorý má toto slovo v spisovnej slovenčine. Ide vlastne o padnutie, resp. padanie niečoho niekam (vrece zemiakov sa roztrhlo pri dopade na dlážku). Nevhodne sa použilo slovo dopad  v týchto spojeniach: negatívny dopad na životné prostredie; zákony, ktoré majú dopad na štátny rozpočet; dopad návrhu zákona v oblasti zdravotníctva. Môžeme ho nahradiť slovami: dosah, vplyv, účinok, dôsledok.
Takže správne hovoríme a píšeme: negatívny vplyv na životné prostredie; zákony, ktoré majú dosah na štátny rozpočet; dôsledky návrhu zákona v oblasti zdravotníctva.

 


Ako skloňujeme slovo euro?

Od zavedenia jednotnej európskej meny 1. januára 2002 v krajinách Európskej únie sa v našom jazyku stále častejšie vyskytuje slovo euro označujúce jednotku tejto európskej meny. Ide o prevzaté slovo, ktoré v našej jazykovej praxi funguje už niekoľko rokov. Napriek tomu sa doteraz stretávame s neistotou pri jeho používaní, najmä pri skloňovaní.

V slovenčine ako flektívnom jazyku sa vzťahy medzi slovami vyjadrujú pomocou pádových prípon, a preto aj slová cudzieho pôvodu sa v slovenskom kontexte väčšinou skloňujú, t. j. menia v jednotlivých pádoch svoje zakončenie. Slovo euro, podobne ako iné prevzaté slová, napr. bendžo, gesto, percento, eso, depo, libreto atď., sa v slovenskom jazyku svojím zakončením na samohlásku o celkom prirodzene zaraďuje medzi podstatné mená stredného rodu, ktoré sa skloňujú podľa vzoru mesto. Hovoríme a píšeme: Zostalo mi desať eur, nie Zostalo mi desať euro; Odchádzal  s dvadsiatimi eurami, nie Odchádzal s dvadsiatimi euro.
Správne tvary slova euro v jednotlivých pádoch nájdete tu.

 


Môžeme používať spojenie „nerezový riad?"

Pomenovania nerezový riad, nerezová miska, nerezový nôž, s ktorými sa môžeme stretnúť napr. v katalógoch,  nezodpovedajú spisovnej norme slovenského jazyka. Prídavné meno nerezový je odvodené od českého slova rez, resp. rezavĕt, rezivĕt, čo po slovensky značí hrdza, hrdzavieť. Správne utvorené slovenské pomenovanie nahrádzajúce český výraz nerez je nehrdzavejúca oceľ. Namiesto tohto dvojslovného pomenovania môžeme v slovenčine použiť aj výraz antikoro  (podstatné meno stredného rodu s latinským základom) a od toho utvorené prídavné meno antikorový. Takže v spisovnom jazyku máme riad z nehrdzavejúcej ocele alebo antikorový riad; misku z nehrdzavejúcej ocele alebo antikorovú misku; nôž z nehrdzavejúcej ocele alebo antikorový nôž.

 


Možno sa uspokojiť s vetou „To je už pre dnes všetko?"

Takéto použitie predložky pre je z hľadiska spisovného jazyka nevhodné. Predložka pre sa nikdy nespája s časovým určením. V určovacích výrazoch, ktoré odpovedajú na otázku Na kedy?, používame predložku na: šaty na nedeľu, dar na meniny, úloha na tento týždeň, plány na budúci rok, rozpočet na rok 2002.
Predložka pre patrí do takých určovacích výrazov, na ktoré sa spytujeme otázkou Pre koho? Komu? - kniha pre sestru, dar pre otca, diplom pre víťaza.
Rozdiel medzi predložkami pre a na si najlepšie uvedomíme na príkladoch, v ktorých sa uplatnia obidve významovo odlišné určenia: šaty pre vnuka na nedeľu, rozprávka pre deti na dobrú noc.
Takže aj úvodná veta správne znie: To je už na dnes všetko


Usilovať sa, nie usilovať

Výrazy vyvíjať úsilie, vynakladať námahu môžeme nahradiť slovesom usilovať sa. Je to čisto zvratné sloveso (podobne ako slovesá báť sa, čudovať sa, dariť sa, hanbiť sa, pokúsiť sa, radovať sa, smiať sa, správať sa, všímať si). Jeho nezvratná podoba je nespisovná.

Správne sú spojenia: Obidve strany sa usilujú o vyriešenie sporu. Športovci sa usilujú zo všetkých síl, aby nesklamali. Zamestnávateľ sa usiloval vyhovieť jeho žiadosti. Ľudstvo sa usiluje o mierové spolunažívanie.

 

 

 

Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. Všetky práva vyhradené.
Technická podpora | Správca obsahu | Vyhlásenie o prístupnosti
© 2006-2011