Úvod > Ministerstvo > Legislatíva > Právne predpisy v oblasti kultúry
Komuniké komisie Rade, Európskemu parlamentu, hospodárskemu a sociálnemu výboru a výboru regiónov o určitých právnych aspektoch súvisiacich s filmovými a inými audiovizuálnymi dielami
Obsah
- Úvod
- Všeobecná orientačná línia komisie vo vzťahu k štátnej podpore kinematografického sektora
- Ochrana kultúrneho dedičstva a používanie audiovizuálnych diel
- E-kino
- Daňové otázky
- Klasifikácia
- Ďalšie opatrenia na zlepšenie distribúcie filmov
- Otázky, ktoré treba preskúmať pri revidovaní smernice Televízia bez hraníc
- Ďalšie kroky
1. Úvod
Audiovizuálne diela a najmä filmy hrajú významnú úlohu v rámci formovania identity európskych národov, a to tak z hľadiska ich spoločných čŕt, ako aj z hľadiska kultúrnej rôznorodosti, ktorá charakterizuje naše rozličné tradície a minulosť. Prostredníctvom svojho rozsiahleho vplyvu na spoločnosť v podstatnej miere prispievajú k dobrému fungovaniu našich demokracií. Stoja tiež v stredobode premien podnietených rozvojom informačnej spoločnosti: rozvoj nových technológií ponúka nové príležitosti pre napredovanie kultúry a ochranu kultúrneho dedičstva a rast vzájomného porozumenia v rámci celej Európy. Znásobenie distribučných kanálov, ktorými sa šíria audiovizuálne diela, však nevedie automaticky aj k zvýšeniu tvorby kvalitnej obsahovej náplne.
Zásady audiovizuálnej politiky spoločenstva sú vyjadrené v správe komisie z decembra 1999 a dodnes platia v plnom rozsahu. Prvoradým zmyslom regulácie v audiovizuálnom sektore je zabezpečiť ochranu určitých cieľov verejného záujmu, ako je pluralita, kultúrna a jazyková rôznorodosť a ochrana maloletých. Na európskej úrovni treba udržať potrebnú vyváženosť, aby bola zaručená subsidiarita v oblasti, kde kompetencie sú delegované na národnú a regionálnu úroveň, a zároveň zabezpečiť, aby európske spoločnosti mohli plne využívať výhody, ktoré im ponúka európska dimenzia. Hlavným cieľom kľúčových nástrojov spoločenstva v tejto oblasti – z hľadiska regulácie smernice Televízia bez hraníc a z hľadiska podporných mechanizmov programu Media Plus – je umožniť európskym spoločnostiam v tomto sektore v plnej miere využiť výhody jednotného európskeho trhu.
Audiovizuálne diela sú jedinečné pre svoju dvojitú povahu: na jednej strane v ich prípade ide o hospodársky tovar vo významnej miere umožňujúci vytvárať blahobyt a pracovné miesta (v roku 1999 sa hodnota obratu na európskom audiovizuálnom trhu odhadovala na 58,3 miliardy € – rast +8.7 % v porovnaní s rokom 1998), na druhej strane sú audiovizuálne diela aj kultúrnymi statkami, ktoré zároveň odzrkadľujú a formujú našu spoločnosť. Z tohto dôvodu rozvoj tohto sektora nikdy nebol ponechaný výlučne na pôsobenie trhových síl.
Nástup nových technológií neovplyvnil renesanciu filmu v Európe; ukázalo sa totiž, že tieto nové technológie nenahradili nové médiá, lež prispeli k zvýšeniu príjmov subjektov pôsobiacich v mediálnej oblasti. Návštevnosť kín v Európe sa zvýšila zo 662 miliónov v roku 1995 na 844 miliónov v roku 2000 (+27 %). Zdá sa, že tento nárast je aspoň sčasti následkom zvýšenia počtu kín v Európe, najmä multiplexových (+22 % v roku 1999 v porovnaní s rokom 1995)3, ako aj následkom zvýšenia kvalitatívnej úrovne kín. Posledné číslaukazujú, že v minulom roku vo väčšine členských štátov sledovanosť televízie vzrástla.
Spomedzi audiovizuálnych diel majú mimoriadny význam hrané filmy, a to najmä pre nákladnosť ich výroby a ich význam z kultúrneho hľadiska: náklady na výrobu hraných filmov určených na distribúciu do kín sú podstatne vyššie než náklady na výrobu iných audiovizuálnych obsahov, častejšie sú predmetom medzinárodných koprodukcií, ich životnosť je dlhšia a pri ich distribúcii možno využiť všetky distribučné kanály: kiná, DVD a videokazety (požičiavanie a predaj), sťahovanie z internetu a televíziu (platené programy a stanice, voľne šírené programy). Filmové diela sú vystavené silnej konkurencii z neeurópskych štátov. Európske diela sa len málo distribuujú mimo krajiny svojho pôvodu, hoci aj tu badať určitý stúpajúci trend: podľa niektorých odhadov dosiahli v roku 1999 zahraničné európske filmy vyše 10-percentný podiel na návštevnosti, kým v roku 1996 bol tento podiel nižší ako 8 %.
Vzhľadom na zvláštnu povahu filmu komisia vo svojej správe o audiovizuálnej politike z roku 1999 uviedla, že treba podrobnejšie preskúmať viacero otázok a ozrejmiť tak právny rámec filmového sektora, vrátane uplatňovania politiky štátnej podpory v tejto oblasti. Cieľom tohto skúmania bolo zistiť, aké opatrenia by bolo možné prijať na zdokonalenie distribúcie takýchto diel v rámci Európy.
V súlade so zásadami Bielej knihy európskeho vládnutia uskutočnili pracoviská komisie na základe pracovného dokumentu verejné vypočutie, aby umožnili všetkým zainteresovaným vyjadriť ich názory skôr, než komisia schváli túto správu. Vypočutie, na ktorom sa zúčastnilo okolo 250 záujemcov, sa uskutočnilo 15. júna. To nielen poskytlo komisii možnosť identifikovať hlavné problémy v súvislosti s otázkami nastolenými v pracovnom dokumente, ale zároveň umožnilo prítomným záujemcom predniesť svoje názory a spoločne o nich diskutovať.
Členské štáty, národné regulačné a samoregulačné orgány, scenáristi, herci, filmoví a televízni producenti a režiséri, prevádzkovatelia kín, vydavatelia a distributéri video a DVD nahrávok, televízni vysielatelia, organizácie pôsobiace v sektore, zástupcovia spotrebiteľov a odborové organizácie doručili 49 písomných pripomienok.
V tomto oznámení komisia vytyčuje orientačné línie svojej politiky a predkladá návrhy, ktoré vychádzajú z výsledkov uvedeného vypočutia; predstavuje zásady, ktoré treba dodržiavať pri aplikovaní pravidiel poskytovania štátnej podpory filmovej tvorbe, a definuje ďalšie kroky, ktoré treba podniknúť, ako aj oblasti, ktoré treba ďalej skúmať, aby bolo možné vytvoriť priaznivé prostredie pre výrobu a distribúciu audiovizuálnych diel.
2. Všeobecná orientačná línia komisie vo vzťahu k štátnej podpore kinematografického sektora
Filmy a televízne programy sú najuniverzálnejšie prostriedky zábavy, ktoré v celosvetovom meradle výrazne ovplyvňujú veľké množstvo ľudí. Za súčasného stavu rozvoja a vzhľadom na zvláštne črty audiovizuálnej produkcie v rámci ES je pre producentov ťažké vopred získať z komerčných zdrojov dostatočné krytie, ktoré by im umožnilo rozbehnúť produkčný projekt. Za týchto okolností zohráva kľúčovú úlohu podpora audiovizuálnej produkcie zo strany členských štátov zabezpečujúca vytvorenie priestoru a možností pre prejavy pôvodnej kultúry a tvorivých schopností, ktoré odrážajú rôznorodosť a bohatstvo európskej kultúry.
Maastrichtská zmluva po prvý raz potvrdila význam rozvoja kultúry pre Európsku úniu a jej členské štáty zaradením kultúry medzi tie oblasti politiky spoločenstva, ktoré sa zvlášť uvádzajú v zmluve o ES (viď článok 151 Zmluvy o ES). Zároveň bola v článku 87 odsek 3 písmeno d) Zmluvy o ES vytvorená nová zvláštna možnosť vyňať zo všeobecnej zásady nezlučiteľnosti štátnej podpory so spoločným trhom zakotvenej v článku 87 odsek 1 štátnu pomoc poskytovanú členskými štátmi na rozvoj kultúry.
Členské štáty podporujú audiovizuálnu produkciu filmov a televíznych programov rozsiahlou škálou podporných opatrení. Táto podpora sa zameriava na tvorivú a produkčnú fázu filmovej tvorby, a to väčšinou vo forme dotácií alebo návratných záloh. Princípy týchto opatrení sa riadia tak kultúrnymi, ako aj výrobnými hľadiskami. Primárnym kultúrnym zámerom je zabezpečiť, aby národná a regionálna kultúra a tvorivý potenciál našli vyjadrenie v audiovizuálnych médiách filme a televízii. Na druhej strane je zámerom dosiahnuť dostatočnú mieru aktivity, ktorá je potrebná na dynamický rozvoj a konsolidáciu filmového priemyslu prostredníctvom produkčných spoločností stojacich na solídnych základoch a udržiavania stáleho zázemia tvoreného odborníkmi disponujúcimi potrebnými schopnosťami a skúsenosťami.
Táto správa sa nezaoberá otázkou aplikácie článkov 81 a 82 Zmluvy o ES (protisúťažné praktiky spoločností) na audiovizuálny sektor
2.1 Kompatibilita systémov štátnej podpory filmovej a televíznej tvorby so Zmluvou o ES
Prípustnosť štátnych príspevkov v zásade upravujú nasledujúce ustanovenia Zmluvy o ES: podľa článku 88 odsek 3 sú členské štáty povinné vopred informovať komisiu o akýchkoľvek plánoch poskytovať alebo reorganizovať štátnu pomoc; článok 87 odsek 1 zakazuje štátne alebo zo štátnych prostriedkov poskytované podpory, ktoré deformujú alebo by mohli deformovať súťaž a obchod medzi členskými štátmi. Komisia však môže pri určitých formách štátnej podpory povoliť výnimku z tohto zákazu. Najmä v článku 87 článok 3 sú uvedené určité druhy pomoci, ktoré môže komisia povoliť vzhľadom na ich účinok. Podľa článku 87 odsek 3 písmeno d) tak možno povoliť príspevky na podporu kultúry, pokiaľ takáto pomoc neovplyvní súťaž a obchodné podmienky v rozsahu, ktorý by bol v rozpore so spoločnými záujmami.
2.2 Aplikácia ustanovení Zmluvy o ES o štátnej podpore na filmovú a televíznu produkciu
V roku 1997 komisia dostala sťažnosť, podľa ktorej francúzsky systém štátnej podpory filmovej produkcie obsahuje prvky vylučujúce konkurenciu. Komisia dospela k rovnakému záveru. Účinky vylučujúce súťaž vyplývali z ustanovení, ktoré podmieňovali poskytnutie podpory realizáciou určitých prác v rámci výroby filmu v členskom štáte (takzvaná teritorializácia).
Francúzske orgány na žiadosť komisie zmenili niekoľko nezlučiteľných ustanovení svojho systému podpory filmovej výroby a 3. júla 1998 komisia ich systém schválila. Vo svojom rozhodnutí (N3/98) komisia stanovila štyri zvláštne kritériá zlučiteľnosti (viď bod 2.3b nižšie), na základe ktorých možno schváliť podporu filmovej a televíznej produkcie v súlade s “kultúrnou výnimkou” obsiahnutou v článku 87 odsek 3 písmeno d) Zmluvy o ES. Komisia sa tiež podujala preskúmať systémy ostatných štátov podľa kritérií prijatých v rozhodnutí týkajúcom sa Francúzska.
Komisia preto začala prieskum, v rámci ktorého požiadala všetky členské štáty o informácie o ich systémoch podpory audiovizuálneho sektora. Prieskum ukázal, že väčšina systémov nebola vopred predložená komisii na schválenie.
2.3 Vyhodnotenie systémov podpory filmovej a televíznej produkcie
Pri hodnotení systémov podpory filmovej a televíznej produkcie musí komisia preveriť
- po prvé, či systém podpory je v súlade s princípom “všeobecnej zákonnosti”, t. j. komisia musí potvrdiť, že systém neobsahuje ustanovenia, ktoré by boli v rozpore ustanoveniami Zmluvy o ES v iných oblastiach než je štátna podpora (vrátane predpisov týkajúcich sa daní);
- po druhé, či systém spĺňa tie zvláštne kritériá zlučiteľnosti podpory, ktoré komisia stanovila vo svojom rozhodnutí o francúzskom automatickom systéme podpory z roku 1998.
Druhá podmienka sa týka zvlášť mechanizmov podpory filmovej a televíznej produkcie, kým pri prvej ide o bežné preverovanie, ktoré sa vykonáva v prípade všetkých podporných systémov bez ohľadu na sektor, ktorého sa týkajú.
a) Dodržanie kritéria všeobecnej zákonnosti
Komisia musí preveriť, či podmienky pre poskytovanie štátnej pomoci neobsahujú ustanovenia odporujúce s ustanoveniam Zmluvy o ES v iných oblastiach ako je štátna pomoc. Komisia musí okrem iného zabezpečiť, že boli dodržané zásady zakazujúce diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, zásada slobody pohybu, slobody poskytovania služieb a voľného pohybu tovaru (články 12, 28, 30, 39, 43, 48, a 49 Zmluvy o ES). Komisia uplatňuje tieto zásady spolu s pravidlami hospodárskej súťaže vtedy, keď ustanovenia odporujúce týmto princípom nemožno vyčleniť z fungovania systému.
V súlade s uvedenými princípmi napríklad mechanizmy podpory nesmú fungovať tak, že prostriedky z nich môžu využívať výlučne štátni príslušníci danej krajiny; že podmienkou na získanie podpory je, aby príjemca bol podnikom založeným podľa národného obchodného práva so sídlom v danej krajine (nárok na získanie podpory musia mať aj podniky založené v jednom členskom štáte a pôsobiace v inom prostredníctvom stálej pobočky alebo zastúpenia; navyše možno splnenie podmienky zastúpenia požadovať iba pri vyplatení podpory); že budú od pracovníkov zahraničných spoločností poskytujúcich služby súvisiace s výrobou filmu požadovať, aby sa riadili ustanoveniami národného pracovného práva.
Určité mechanizmy podpory filmovej a televíznej produkcie sa financujú dávkami daňovej povahy. Keď takéto systémy zvýhodňujú výlučne národných producentov alebo im poskytujú väčšie výhody ako konkurentom z ostatných členských štátov, sú podľa rozhodovacej praxe komisie a súdnej praxe súdneho dvora zlučiteľné so Zmluvou o ES iba vtedy, keď dovážané výrobky nie sú zaťažované daňami a národné výrobky nie sú pri vývoze zaťažované nižšími sadzbami daní.
Keď komisia pri vyhodnocovaní zlučiteľnosti posudzovaných mechanizmov štátnej podpory aplikuje pravidlá štátnej podpory, zároveň skúma aj problémy, na ktoré poukázala radou ustanovená skupina pre vypracovanie pravidiel postupu pri priamom zdaňovaní podnikov (takzvaná Primarolova skupina).
b) Špecifické kritériá zlučiteľnosti štátnej podpory filmovej a televíznej produkcie
Špecifické kritériá, na základe ktorých komisia v súčasnosti vyhodnocuje štátnu podporu výroby filmových a televíznych programov podľa kultúrnej výnimky ustanovenej v článku 87 odsek 3 písmeno d) Zmluvy o ES, boli formulované v jej rozhodnutí z júna 1998 o francúzskom mechanizme automatickej podpory filmovej produkcie. Týmito špecifickými kritériami sú:
(1) Podpora musí byť určená pre kultúrny produkt. Každý členský štát musí zabezpečiť, aby podporená produkcia mala kultúrny obsah overiteľný podľa národných kritérií (v súlade so zásadou subsidiarity).
(2) Producent musí mať dovolené, aby najmenej 20 % rozpočtu na film použil v inom členskom štáte bez toho, aby mu bola poskytnutá podpora skrátená. Inými slovami, komisia prijala ako kritérium pre poskytnutie podpory teritorializáciu nákladov na výrobu filmu alebo televízneho programu do výšky až 80 %.
(3) Výška podpory môže v zásade dosiahnuť maximálne 50 % rozpočtu na výrobu. Účelom tohto obmedzenia je stimulovať normálne komerčné aktivity vlastné trhovej ekonomike a zabrániť, aby sa jednotlivé členské krajiny predbiehali v poskytovaní podpôr. Toto obmedzenie sa nevzťahuje na náročné a nízkorozpočtové filmy. Komisia zastáva názor, že v súlade so zásadou subsidiarity je vecou každého členského štátu, ako bude podľa národných parametrov definovať náročný a nízkorozpočtový film.
(4) Dodatočné podpory na zvláštne činnosti súvisiace s výrobou filmu (napríklad postprodukcia) nie sú povolené, aby bol zaručený neutrálny stimulujúci účinok podpory a aby členské štáty nemohli poskytovaním takejto podpory chrániť určité činnosti alebo ich lákať na svoje územie.
V súvislosti s uvedenými kritériami treba ešte pripomenúť nasledujúce:
Komisia je toho názoru, že podpora by mala byť zameraná na celkový rozpočet určitého filmového projektu a producent by mal mať možnosť slobodne sa rozhodnúť, ktoré položky rozpočtu použije v iných členských štátoch. Takéto podporné mechanizmy totiž podporujú tvorbu audiovizuálneho produktu a nie rozvoj určitého priemyselného odvetvia. Preto túto podporu treba hodnotiť podľa kultúrnej výnimky obsiahnutej v článku 87 odsek 3 písmeno d) a nie podľa priemyselnej výnimky obsiahnutej v článku 87 odsek 3 písmeno c). Podniky v sektore výroby filmových a televíznych programov môžu tiež využiť iné druhy podpory poskytované v rámci národných horizontálnych podporných mechanizmov povolených komisiou v súlade s výnimkami obsiahnutými v článku 87 odsek 3 písmeno a) a c) (napríklad regionálne podpory, podpory pre malé a stredné podniky, podpory určené na vzdelávanie, podpory na zabezpečenie zamestnanosti).
Komisia súhlasí s tým, aby členské štáty ako kritérium na poskytnutie podpory požadovali minutie určitej časti rozpočtu určeného na výrobu filmu na svojom území. Toto možno odôvodniť tým, že určitý stupeň teritorializácie výdavkov môže byť nevyhnutný na zabezpečenie udržania kultúrnych pracovníkov s potrebnými odbornými znalosťami a technickými skúsenosťami.Teritorializácia by však mala byť obmedzená na minimálnu úroveň nevyhnutnú na realizáciu kultúrnych cieľov.
Okrem toho vychádza komisia vzhľadom na zvláštnu povahu filmovej produkcie z toho, že celkový rozpočet audiovizuálnej produkcie je rizikovým výdavkom nevyhnutným na jej tvorbu, a teda schvaľuje, aby sa výška podpory odvíjala od celkového rozpočtu bez ohľadu na povahu jednotlivých nákladových položiek, ktoré ho tvoria. Viazanie podpory na špecifické jednotlivé položky výrobného rozpočtu filmu by sa mohlo vyvinúť na národné uprednostňovanie sektorov zameraných na ponuku špecificky podporovaných položiek, čo by mohlo byť nezlučiteľné.
Prostriedky poskytované z programov ES ako Media Plus nie sú štátnou podporou, preto sa ich poskytnutie neberie do úvahy pri určovaní hornej hranice 50 % štátnej pomoci. Navyše táto pomoc je určená na podporu distribúcie národných filmov v zahraničí, a teda neznamená navýšenie podpory poskytnutej v rámci národných podporných systémov zameraných na národnú produkciu a distribúciu.
Ak majú televízni vysielatelia členských štátov zo zákona povinnosť investovať do národnej tvorby, nepokladajú sa primerané kompenzácie týchto investícií za štátnu podporu. To, do akej miery možno zákonom stanovenú povinnosť pokladať za štátnu podporu, treba posudzovať vo svetle ďalšieho vývinu súdnej praxe súdneho dvora po jeho rozsudku z 13.3.2001 vo veci C-379/98 (PreussenElektra).
Podľa názoru komisie vyššie uvedené kritériá vytvárajú rovnováhu medzi cieľmi kultúrnej tvorby, rozvojom audiovizuálnej produkcie ES a dodržiavaním pravidiel ES týkajúcich sa štátnej podpory.
2.4 Previerka podporných mechanizmov
Po svojom rozhodnutí z roku 1998 o francúzskom mechanizme automatickej štátnej podpory filmovej produkcie komisia vykonala previerku mechanizmov uplatňovaných v ostatných členských štátoch na základe vyššie uvedených hodnotiacich kritérií. Komisia už preverila a schválila mechanizmy niekoľkých členských štátov. Komisia v súčasnosti dokončuje rozhovory s ostatnými členskými štátmi, aby ich mechanizmy zosúladila so zákonodarstvom ES. Komisia mieni previerku ukončiť do konca roku 2001. Dokončenie previerky zabezpečí v sektore právnu istotu.
Previerka odhalila nasledovné hlavné črty národných mechanizmov štátnej podpory:
- v rámci ES existuje veľká rôznorodosť podporných mechanizmov tak
pokiaľ ide o druh, ako aj o rozsah podpory;
- mnohé mechanizmy
obsahovali ustanovenia, ktoré boli v rozpore so všeobecnou zásadou
zákonnosti;
- len veľmi málo členských štátov uplatňuje požiadavku
teritoriality ako podmienku poskytnutia podpory;
- členské štáty iba
vo výnimočných prípadoch poskytujú štátnu podporu presahujúcu 50 % nákladov na
film;
- výnimky súvisiace s predchádzajúcim zistením spravidla
patria do kategórie “náročné a nízkorozpočtové filmy”.
2.5 Vyhliadky do budúcnosti
Špecifické kritériá zlučiteľnosti pre štátne podporovanie výroby filmových a televíznych programov uvedené vyššie zostanú v platnosti do júna 2004, čo je časová lehota stanovená v doteraz prijatých rozhodnutiach. Do rovnakého termínu budú schválené podporné mechanizmy ďalších členských štátov, ktoré sú v súčasnosti predmetom previerok.
Komisia nemieni zmeniť tieto kritériá, pokiaľ sa neukáže, že nie sú schopné zabrániť deformácii súťaže v rámci ES. Komisia bude ďalej skúmať vo svetle previerky maximálnu úroveň prípustnej teritorializácie. Požiadavky teritoriality fragmentujú vnútorný trh tovarov a služieb používaných pri audiovizuálnej produkcii a obmedzujú jeho rozvoj. Možnú deformáciu súťaže spôsobenú podporou produkcie filmov a televíznych programov by mohli spôsobiť skôr požiadavky teritoriality ako samotná výška podpory. Pri požiadavkách teritoriality presahujúcich to, čo by mohlo byť prijateľné podľa kritérií potrebnosti a proporčnosti, treba vychádzať z toho, že už neslúžia na podporu kultúry, lež ich zámerom je v podstate podpora príslušného priemyselného odvetvia. Preto komisia vo svojom rozhodnutí o francúzskom podpornom mechanizme vyjadrila názor, že členské štáty by bolo treba povzbudiť k tomu, aby upustili od takéhoto národného zvýhodňovania, pokiaľ ide o miesto, kde budú použité výdavky.
Pokiaľ ide o pomerne obmedzené geografické rozšírenie určitých jazykov a kultúr, z čoho vyplýva aj obmedzená distribúcia takých kultúrnych produktov na trhoch ES a na svetových trhoch, komisia by mohla v takýchto členských krajinách, ak sa to ukáže ako nevyhnutné, súhlasiť s vyšším podielom podpory ako je 50 % aj v iných prípadoch ako sú náročné a nízkorozpočtové filmy.
Komisia má v úmysle pokračovať v mnohostrannom dialógu s členskými štátmi o dôležitých otázkach súvisiacich so štátnou podporou filmovej a televíznej produkcie. Tento dialóg sa začal na konferencii organizovanej francúzskym Národným filmovým centrom v Paríži v októbri 2000, na ktorom sa zúčastnili experti komisie a predstavitelia príslušných ministerstiev a filmových ústavov z EÚ. Dialóg pokračoval na druhej konferencii organizovanej švédskym Filmovým inštitútom v Štokholme v júni 2001.
3. Ochrana kultúrneho dedičstva a používanie audiovizuálnych diel
Nastolených bolo už mnoho otázok súvisiacich s ochranou kultúrneho dedičstva, transparentnosti a účinným využívaním práv: týkajú sa zákonom stanoveného povinného archivovania audiovizuálnych diel, vytvorenia európskeho registra (alebo prepojenia národných registrov) a ďalších možných foriem a použitia komerčných databáz. Tieto otázky by mohli mať veľký význam pre distribúciu audiovizuálnych diel v rámci Európy a pre ochranu európskeho audiovizuálneho dedičstva.
3.1 Zákonom stanovené archivovanie audiovizuálnych diel
Touto otázkou sa už zaoberali rozličné fóra. V máji 2000 rada prijala rezolúciu o zachovaní a zveľaďovaní európskeho filmového dedičstva, v ktorej vyzvala komisiu, aby venovala pozornosť tejto špecifickej forme kultúrneho dedičstva a podporila a podnietila vypracovanie nadnárodnej štúdie o situácii európskych filmových archívov v jednotlivých členských krajinách.
Z názorov, ktoré odzneli na verejnom vypočutí alebo boli doručené písomne, vyplýva, že existuje jednota v názore na potrebu ochrany a zabezpečenia audiovizuálneho dedičstva Európy. Názory na to, aký je najlepší spôsob na dosiahnutie tohto cieľa a či je žiaduci alebo vlastne želateľný regulačný zásah na európskej úrovni, sa rozchádzajú.
Na celoeurópskej úrovni vyšli s iniciatívou profesijné organizácie a Rada Európy, ktorej návrh Európskeho dohovoru o ochrane audiovizuálneho dedičstva by mal byť onedlho prijatý. Tento dohovor stanoví zo zákona povinné archivovanie “pohyblivého obrazového materiálu tvoriaceho súčasť audiovizuálneho dedičstva danej zmluvnej strany a vyrobeného samostatne alebo v koprodukcii na jej území”.
Názory na to, či by Európska únia mala podporiť tento nástroj a/alebo podnietiť členské štáty, aby tak urobili, sa rozchádzali. Mnohí vyjadrili názor, že dohovor ponúka rozumný kompromis, ktorý umožňuje prijať opatrenia v tejto oblasti, takže iniciatíva spoločenstva nie je potrebná, kým podľa iných je dohovor dobrým východiskom pre iniciatívu spoločenstva. Ostatní sa vyslovili za iniciatívu spoločenstva konštatujúc, že takáto iniciatíva je napriek dohovoru potrebná a mohla by priniesť pridanú hodnotu pokiaľ ide o ochranu kultúrneho dedičstva a podporu kultúrnej rôznorodosti. Odzneli návrhy, že akýkoľvek postup spoločenstva by mal byť zameraný na najlepšie riešenia, hoci niektorí boli toho názoru, že samoregulácia a spoluregulácia nefungujú dostatočne a mohli by viesť k nerovnostiam pokiaľ ide o ochranu audiovizuálneho dedičstva.
Vyskytli sa rozporuplné názory aj na dobrovoľnosť alebo povinnosť takého systému. Mnohí podporili povinné zákonom stanovené archivovanie ako minimálne opatrenie. Ostatní vyslovili názor, že takáto požiadavka by nesmela spôsobiť producentom žiadne dodatočné náklady, a preto by mala byť financovaná z verejných zdrojov. Požiadavka by sa mala týkať iba nových diel (staršie diela by sa mali archivovať na základe dobrovoľnosti). Mnohí podporili dobrovoľný model, ktorého podrobnosti by si stanovili jednotlivé členské štáty, pričom by sa týkal iba národných diel a mohli by sa v rámci neho používať aj stimuly.
Pripomienkujúci robili rozdiel medzi kinematografickými a inými dielami. Podľa vysielateľov by bolo nevhodné stanoviť povinnosť archivácie aj pre televízne produkcie. Dodali, že ak by sa ukázala potreba regulovať zachovávanie televíznych produkcií, malo by to byť na základe dobrovoľnosti a celý systém by musel byť spojený s významným mechanizmom finančnej podpory. Iní sa vyslovovali za to, aby sa systém archivácie vzťahoval na všetky audiovizuálne diela, kým tretia skupina navrhovala zamerať sa spočiatku na kinematografické diela a neskôr pribrať aj ďalšie kategórie.
Pokiaľ ide o konzerváciu, filmotéky zdôraznili nevyhnutnosť, aby archivované diela mali vysokú kvalitu (buď originálna kópia alebo podobná kvalita), ako aj potrebu vytvoriť databázu rozličných materiálnych podpôr audiovizuálnych diel.
Komisia konštatuje, že existuje rozsiahly konsenzus, pokiaľ ide o potrebu ochrany audiovizuálnych diel z hľadiska cieľov ochrany kultúrneho dedičstva a podpory kultúrnej rôznorodosti. Výsledky vypočutia ukazujú, že je potrebné prijať opatrenia na ochranu nášho audiovizuálneho dedičstva. Platí to najmä v súvislosti s kinematografickými dielami. Nepodarilo sa však dosiahnuť spoločný názor na to, aké opatrenia by bolo treba prijať.
Komisia mieni predložiť prípadný návrh až po tom, čo si urobí prieskum o situácii v členských krajinách. Prieskum sa uskutoční prostredníctvom ankety, v rámci ktorej sa ešte tohto roku obráti na národné orgány. Účelom ankety bude vyhodnotiť význam legislatívnych a iných opatrení a zistiť podmienky, ktoré by mali platiť. Okrem toho komisia mieni podnietiť spoluprácu medzi zainteresovanými stranami v tejto oblasti a šírenie “najlepších riešení”. Berie na vedomie jednotný názor zainteresovaných strán, že by nemal existovať jediný európsky archív. Archivácia by mala byť skôr organizovaná na národnej alebo regionálnej úrovni, pričom by mali byť zabezpečené jasné informácie o tom, kde sú ktoré diela umiestené. Komisia tiež ďalej mieni v súlade s návrhmi, ktoré odzneli v rámci vypočutia, skúmať možnosti založenia databázy rozličných materiálnych podpôr pre audiovizuálne diela.
3.2 Vytvorenie registračného systému
Názory na to, či má zmysel vytvoriť registračný systém filmov a audiovizuálnych diel, sa rozchádzajú. V súčasnosti takýto register existuje iba v niekoľkých členských štátoch. Iniciatíva vytvoriť medzinárodný register v rámci Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) sa stretla iba s malým úspechom.
Európska iniciatíva v tejto oblasti by mohla zvýšiť transparentnosť a pomôcť tak chrániť majiteľov práv a uľahčiť distribúciu európskych produkcií. To by mohlo byť zvlášť dôležité najmä vzhľadom na komplexnosť odvetvia. Takýto systém by nemal mať vplyv na otázky súvisiace s rozličnými ustanoveniami upravujúcimi autorské práva alebo s využívaním práv príbuzným autorským právam, no mohol by slúžiť na poskytovanie určitých informácií o registrovaných audiovizuálnych dielach.
Hoci mnohí pokladali takýto systém za nepotrebný a drahý, väčšina ho podporila. Bola vyjadrená podpora založeniu národného verejného registra filmov v každom členskom štáte na základe určitých kritérií. Podľa niektorých to je podstatný prvok akejkoľvek politiky zameranej na podporu šírenia audiovizuálnych diel. Ďalší šli ešte ďalej a vyjadrili názor, že neexistencia takéhoto registra (alebo registrov) je prekážkou vo využívaní diel.
Jednotný názor sa nepodarilo dosiahnuť ani na to, aké opatrenia by bolo najvhodnejšie prijať. Niektorí sa vyjadrili za vytvorenie systému vzájomného uznávania založeného na jednotlivých registroch v každom členskom štáte. Ostatným sa videlo, že treba vyhodnotiť potreby trhu a až potom rozhodnúť o vhodných opatreniach. Mnohí podporili vznik siete národných registrov na európskej úrovni. Sieťové prepojenie by poskytlo transparentnosť uľahčujúcu identifikáciu, hoci podľa ďalších by takýto mechanizmus mohol byť ťažkopádny a bolo by ťažké zaviesť ho ako systém.
Rozsiahla zhoda vládla v otázke výhod jasnej identifikácie a dôležitosti metadát. Verejnoprávni vysielatelia konštatovali, že Európe by prinieslo prospech, keby existovali známe a dobre navrhnuté systémy metadát zameraných na produkciu, distribúciu, klasifikáciu, ochranu a archiváciu mediálnych diel. Pokiaľ ide o normy, pokladali za dôležité podporiť rozvoj rozsiahlejšej siete registračných čísel médií, aby sa tak dosiahla interoperabilita medzi registračnými číslami médií a zníženie registračných poplatkov pre európskych tvorcov programov. Určití vysielatelia podporili používanie normy ISAN alebo inej normy vyvinutej v rámci priemyslu, kým ostatní sa vyslovili proti použitiu tejto konkrétnej normy, hoci v zásade súhlasili so štandardizovanými systémami metadát.
Niektorí navrhli, že v systéme by mali byť uložené údaje zo všetkých zmlúv o výrobe a použití filmov vyrobených v danej krajine, najmä údaje o totožnosti zúčastnených strán, vlastníctve a uplatňovaní autorských práv, podmienkach použitia zakotvených v zmluve, trvaní licencie a údaje o tom, či ide o exkluzívnu licenciu alebo nie. Potrebné financovanie by malo byť zabezpečené na európskej úrovni alebo prípadne kombináciou súkromných a verejných zdrojov. Niektorí vyjadrili znepokojenie nad nákladnosťou takéhoto systému alebo nad možnými nevýhodami vyplývajúcimi z prípadných nepresných alebo zastaraných informácií.
Komisia konštatuje, že existuje značná podpora vytvorenia verejných filmových registrov v členských krajinách vyplývajúca zo skutočnosti, že takýto registračný systém by zlepšil distribúciu filmov tým, že by zabezpečil okamžitú dostupnosť informácií, hoci mnoho záležitostí treba ešte vyjasniť. Komisia preto mieni uskutočniť prieskum súčasnej situácie v členských štátoch. Prieskum sa uskutoční prostredníctvom ankety, v rámci ktorej sa ešte tohto roku obráti na národné orgány. Účelom ankety bude vyhodnotiť význam legislatívnych a iných opatrení a zistiť podmienky, ktoré by mali platiť.
3.3 Databáza vlastníkov práv
Objavil sa návrh vytvoriť novú databázu umožňujúcu identifikáciu zmlúv týkajúcich sa “práv” a “licencií” v celej Európskej únii. Nejednotnosť názorov vyvolala otázka, či je ťažké získať informácie o zmluvách týkajúcich sa práva a licencií. Dostupnosť týchto informácií by mohla priaznivo ovplyvniť šírenie filmov. Tu je namieste pripomenúť, že komisia v súčasnosti analyzuje otázku správy práv v rámci aktivít nasledujúcich po Zelenej knihe o autorskom práve a príbuzných právach v informačnej spoločnostiz roku 1995.
Rozdielne názory panovali na otázku, či sú tieto informácie málo transparentné. Väčšina konštatovala, že dostatočnú transparentnosť zaručujú producenti a organizácie kolektívnej správy. Padol návrh, že by bolo treba vypracovať normovanú kodifikáciu práv, aby bolo možné práva vysvetľovať jednotne a aby bola možná výmena podstatných informácií právne spoľahlivým spôsobom. Potenciálny prínos takejto databázy by mohol spočívať v tom, že by producentom a distributérom pomáhala pri hľadaní partnerov v iných európskych krajinách.
Podľa názoru mnohých takáto databáza nie je potrebná pre zlepšenie distribúcie audiovizuálnych diel: vyskytol sa názor, že by mohla byť veľmi pomalá, nákladná, ťažkopádna a údaje v nej by nebolo možné aktualizovať tak rýchlo, ako sa menia vlastnícke pomery. To by nezabezpečovalo pružnosť potrebnú pre účinné využívanie audiovizuálnych diel. Následky akýchkoľvek mylných alebo zastaraných informácií by mohli byť značné. Formality by mohli byť nezvládnuteľné a oneskorenia v registrácii platných práv a s nimi súvisiacich zmlúv by mohli byť prekážkou slobody pohybu na veľmi čulom trhu. Mohlo by dokonca hroziť, že podvodníci by si mohli legalizovať odcudzené práva na škodu ich oprávnených vlastníkov. Bola tiež vyjadrená obava, že vytvorenie takejto databázy by mohlo kolidovať s medzinárodne všeobecne uznávanou zásadou (viď článok 5 odsek 2 Bernského dohovoru), že užívanii a výkon autorského práva a príbuzných práv neslobodno podmieňovať žiadnymi formalitami. Ostatní tvrdili, že veľké rozdiely v príslušnom zmluvnom práve týkajúcom sa autorských práv vážne narušujú konkurenčnú schopnosť audiovizuálnych producentov z jednej krajiny v porovnaní s producentmi z inej krajiny a že taká databáza by mohla zohrať dôležitú úlohu v distribúcii audiovizuálnych diel tým, že by zaručila možnosť získať informácie o audiovizuálnych dielach v iných krajinách. Databáza by mohla uľahčiť identifikáciu vlastníkov práv, no aj naďalej by sa museli viesť rokovania na zmluvnom základe.
Komisia vzala na vedomie názory vyjadrené v rámci vypočutia a najmä to, že vytvorenie databázy vlastníkov autorských práv nemá podporu. Komisia bude pokračovať v skúmaní problematiky správy práv, ktorú analyzuje v rámci aktivít nasledujúcich po Zelenej knihe o autorskom práve a príbuzných právach v informačnej spoločnosti z roku 1995 so zámerom vyhodnotiť možný vplyv jestvujúcich rozdielov v národnom práve na vnútorný trh.
3.4 Využívanie práv
Legislatíva v oblasti autorských práv a práv príbuzných autorskému právu poskytuje scenáristom, interpretačným umelcom, producentom zvukových záznamov, vysielateľom a ďalším vlastníkom práv právo povoliť alebo zakázať určité spôsoby využitia ich diel alebo iných vecí. Vo všeobecnosti používatelia získavajú práva priamymi individuálnymi zmluvami s príslušnými vlastníkmi práv alebo ich zástupcami.
Otázka využívania práv bola nastolená vysielateľmi, ktorí tvrdia, že majú problémy s využívaním niektorých vlastných produkcií uložených v ich archívoch, ktoré by znova radi predstavili najmä v novom prostredí počítačovej siete. Sťažujú sa, že je prakticky nemožné identifikovať a vystopovať všetkých jednotlivcov, ktorí sa podieľali na produkcii, a rokovať s nimi alebo s ich dedičmi, najmä v prípade starých produkcií. Tvrdia, že tieto ťažkosti im v súčasnosti bránia využívať ich archívy. Verejnoprávni vysielatelia sa preto dožadujú legislatívnych opatrení, ktoré by uľahčili ich situáciu. Aj filmotéky konštatovali, že mnoho diel nemôžu vôbec použiť a že verejnosť takýmto spôsobom nemá prístup k svojmu vlastnému audiovizuálnemu dedičstvu.
Na druhej strane určití súkromní vysielatelia vyjadrili názor, že táto záležitosť bola vyriešená v rámci novej smernice o autorských právach a že sa ňou už v tejto súvislosti netreba zaoberať.
Mnohí boli toho názoru, že vytvorenie databáz a registrov spomenutých vyššie by mohlo uľahčiť identifikáciu. Bolo tiež navrhnuté, že túto vec by bolo možné posúdiť v súvislosti s revíziou smernice Televízia bez hraníc. Treba však poznamenať, že táto smernica nezahŕňa otázky autorského práva a príbuzných práv.
4. E-kino
Otázka e-kina bola nastolená v súvislosti s novými celoeurópskymi distribučnými možnosťami, ktoré poskytujú digitálne technológie. Tieto technológie tiež môžu umožniť rozvoj miestnych multifunkčných centier v redšie obývaných oblastiach. Termínom e-kino sa označuje elektronická projekcia na filmové plátno. V rámci odvetvia sa používa aj termín d-kino, ktorý vyjadruje, že finálny obraz je buď výsledkom prenosového reťazca, ktorý je digitálny od začiatku do konca, alebo sa ním označuje digitálna projekcia pôvodne filmového materiálu preneseného na digitálne médium. Nastolená bola aj otázka vplyvu na analýzu nákladov a úžitku pre filmových distribútorov a majiteľov kín.
Účastníci verejného vypočutia sa do veľkej miery zhodli v tom, že normalizácia v oblasti e-kina by mala prebiehať v réžii kinematografického priemyslu. Zásahy národných orgánov alebo Európskej únie podľa nich nie sú potrebné. Mnoho účastníkov poukázalo na Európske fórum digitálneho filmu, založené nedávno v Štokholme z iniciatívy švédskeho predsedníctva, ako na vhodné grémium, ktoré by mohlo byť hnacím motorom takejto činnosti, a v tej súvislosti vyzvali na podporu jeho cieľov a projektov.
Komisii boli adresované výzvy, aby podporila rozvoj e-kina prostredníctvom programu MEDIA Plus a aby otvorila svoj viacročný rámcový program na roky 2002 – 2006 pre oblasť výskumu, technologického rozvoja a prezentácie zameraný na vytvorenie európskeho výskumného priestoru (šiesty rámcový program) európskym podnikom, ktoré sa zasadzujú za rozvoj vysokých štandardov v oblasti elektronickej filmovej distribúcie.
Pilotné projekty v rámci programu MEDIA sú spôsobom, akým rozhodnutia rady 2000/821/EC a 163/2001/EC zabezpečujú, aby programy MEDIA Plus a MEDIA Vzdelávanie reagovali na rýchle technologické zmeny. Odráža to očakávanie, že používanie digitálnych technológií umožní pohotovejšie využívanie európskych audiovizuálnych diel vďaka novým spôsobom prenosu audiovizuálneho obsahu, čím budú dostupnejšie mimo krajiny svojho vzniku. Konkurenčná schopnosť v kontexte globalizácie bude v čoraz väčšej miere závisieť od používania nových technológií vo fáze prípravy, výroby i distribúcie.
Programy MEDIA sú však určené pre audiovizuálny priemysel a nie pre výskum. Komisia zabezpečí primeranú a účinnú koordináciu s opatreniami podniknutými v oblasti nových technológií a najmä, popri inom, so šiestym rámcovým programom, zameraným na potreby a možnosti malých a stredných podnikov pôsobiacich na audiovizuálnom trhu.
Celkovým zámerom komisie je posilniť vďaka rozvoju a používaniu nových technológií európsku tvorbu obsahu. Prostriedkom je zvýšenie príležitosti na produkciu takéhoto obsahu podporovaním medzinárodnej distribúcie a zvyšovaním potenciálu pracovníkov v tejto oblasti cestou vhodného sústavného ďalšieho vzdelávania. Cieľom by malo byť vyvinúť všeobecne prijatý otvorený normalizovaný systém e-kina, ktorého hybnou silou by mal byť kinematografický priemysel. Zamerať by sa bolo treba na nasledujúce prvky: vyvinúť vhodné algoritmy umožňujúce kompresiu digitálneho obsahu vo filmovej kvalite; vyvinúť technológie umožňujúce projekciu takého obsahu; vyvinúť metódy ochrany takého obsahu; vyvinúť metódy ochrany obsahu prostredníctvom kódovania; vyvinúť metódy, ktoré umožnia účtovať používanie obsahu prostredníctvom internetu; vyvinúť metódy digitalizácie, sprístupňovania, reštaurácie a konzervácie obsahu.
Podľa názoru komisie e-kino ponúka významné nové príležitosti na zvýšenie distribúcie európskych audiovizuálnych diel. Podľa nej má v tomto ohľade prioritu distribúcia do kín, (tzv. business-to-busines), hoci neskôr môže nadobudnúť význam aj distribúcia zameraná na spotrebiteľa. Komisia víta vznik Európskeho fóra digitálneho filmu. Podporuje ciele tohto fóra zamerané na definovanie spotrebiteľských požiadaviek týkajúcich sa všetkých častí digitálneho/elektronického reťazca a včasné vytvorenie celosvetových noriem pre e-kino.
5. Daňové otázky
Vyskytli sa otázky týkajúce sa rozdielov medzi rozličnými typmi kultúrneho “tovaru” v rámci členských krajín a vplyvu daňových opatrení uplatňovaných v členských štátoch v súvislosti s výrobou a distribúciou audiovizuálnych diel. Za dôležitý faktor bola označená daňová stimulácia na národnej úrovni, ktorá by mohla byť dôležitým prvkom rozvoja koprodukcií, ako aj harmonizácia daňovej praxe za účelom vylúčenia dvojitého zdanenia. Producenti a režiséri vyslovili názor, že komisia by mala vyzvať všetky členské štáty, aby umožnili na národnej alebo európskej úrovni vznik špecializovaných bánk alebo fondov investujúcich súkromný rizikový kapitál, a aby podnietila prijatie daňových opatrení na povzbudenie investícií do audiovizuálneho sektora v štátoch, ktoré tak zatiaľ neurobili. Mnoho účastníkov poukázalo na daňové opatrenia (najmä “daňové raje”), ktoré sa používajú na financovanie neeurópskych produkcií. Podľa prevádzkovateľov kín by komisia mala povzbudiť členské štáty k tomu, aby znížili nepriame zdanenie sedadiel v kinách na rovnakú úroveň, aká je bežná pri ostatných kultúrnych produktoch.
Rozliční činitelia sa do veľkej miery zhodli v tom, že audiovizuálne kultúrne produkty a služby by sa mali zdaňovať zníženou sadzbou DPH alebo nulovou sadzbou. V súvislosti s tým mnohí navrhli, aby príloha H 6. smernice o DPH bola rozšírená a zahŕňala buď určité časti sektora (video a online služby), alebo celý sektor. Určité národné orgány však spochybnili potrebu opatrení na úrovni spoločenstva, kým iní boli toho názoru, že o tejto otázke by sa malo diskutovať na európskej úrovni.
Podľa postupu predpokladaného smernicou musí komisia vypracovať správu, na základe ktorej sa vykoná prieskum. Na základe tejto správy vykonáva rada každé dva roky prieskum rozsahu znížených sadzieb. Rada, ktorá rozhoduje jednohlasne na návrh komisie, môže rozhodnúť o zmene zoznamu tovarov a služieb v prílohe H. Komisia vysvetlila svoju politiku týkajúcu sa DPH v oznámení zo 7. júna 2000. V tomto oznámení komisia uviedla, že preskúma harmonizáciu daňových sadzieb a vyhodnotí vplyv ich štruktúry na fungovanie spoločného trhu. Na základe tejto analýzy budú vydané usmernenia po tom, čo bude dokončené vyhodnotenie súčasného pilotného projektu zameraného na služby náročné na pracovné sily (ktoré možno zdaňovať zníženou sadzbou do decembra 2002). Zvláštna pozornosť sa bude venovať využívaniu znížených sadzieb DPH v súvislosti s prioritami spoločenstva v tomto sektore.
Komisia berie do úvahy vyslovené názory na zdaňovanie kultúrnych tovarov a služieb a najmä požiadavku umožniť štátom, ktoré si to želajú, aplikovať zníženú sadzbu DPH na všetky kultúrne tovary a služby bez robenia rozdielu medzi rozličnými formami distribúcie. Komisia zváži, či na túto požiadavku bude reagovať v kontexte previerky prílohy H 6. smernice o DPH, ktorá sa uskutoční po roku 2002. Komisia by zároveň rada poukázala na to, že členské štáty majú už teraz možnosť zdaňovať nižšou sadzbou vstup do kina.
6. Klasifikácia
Tu sa vynárajú dva navzájom prepojené problémy; na jednej strane ide o rozličnú klasifikáciu audiovizuálnych diel podľa rozličných foriem distribúcie v členských štátoch, na druhej strane o rozdiely medzi členskými štátmi týkajúce sa tých istých foriem distribúcie. Audiovizuálne diela sa spravidla klasifikujú podľa obsahu, na základe ktorého sa určuje, pre aký vek sú vhodné.
Pokiaľ ide o otázku rozdielov medzi členskými štátmi, v niektorých príspevkoch (najmä v príspevkoch národných orgánov) odznel názor, že tieto rozdiely sú výsledkom kultúrnych rozdielov, pričom v podstatnej miere neovplyvňujú distribúciu, a preto by sa o nich malo rozhodovať na národnej úrovni. Iní sa vyslovovali v prospech prijatia opatrení na vyriešenie tohto problému, aj keď pripustili, že celoeurópska harmonizácia klasifikácie audiovizuálnych diel by mohla byť zložitá vzhľadom na rozličné kultúrne tradície a postoje. Podporu si získala širšia spolupráca medzi príslušnými úradmi a klasifikačnými orgánmi, aby bolo možné znížiť rozdiely medzi členskými štátmi a rozličnými médiami a vytvoriť modely vzájomného uznávania. Niektorí vyjadrili názor, že úloha národných a európskych orgánov by mohla spočívať v tom, aby podporovali spoluprácu príslušných národných úradov a pokiaľ možno rozvíjali jednotné klasifikačné kritériá na európskej úrovni.
Vzhľadom na rozdiely medzi rozličnými formami distribúcie mnohí vyslovili názor, že obsah by sa mal posudzovať rovnako bez ohľadu na distribučné kanály. Odznela požiadavka harmonizovaných noriem, pretože to by uľahčilo šírenie európskych diel. Odznel návrh, že pri posudzovaní vhodnosti materiálu by sa malo vychádzať z jednotnejších a súvislejších meradiel vo všetkých médiách podľa zákonom stanovených cieľov a zásad regulácie. Riešením by mohlo byť zavedenie jednotnej klasifikačnej normy platnej pre všetky audiovizuálne médiá, čo by bolo na prospech spotrebiteľov a dodávateľov a čo by preto priaznivo ovplyvnilo produkciu a šírenie európskych audiovizuálnych diel.
Vo svojej správe o odporúčaní o ochrane maloletých a ľudskej dôstojnosti komisia zdôraznila potrebu dôsledného prístupu ku všetkým médiám. Komisia mieni pokračovať v tejto práci a vyhodnotiť, ktoré systémy by pri riešení tejto otázky mohli prichádzať do úvahy, pričom bude brať ohľad na kultúrne rozdiely existujúce medzi členskými štátmi. Komisia si je vedomá dôležitých kultúrnych aspektov klasifikácie, ako aj toho, že pri nej treba rozhodovať v súlade so zásadami subsidiarity a európskeho vládnutia, ako sú vysvetlené v jej nedávno vydanej bielej knihe7, no pokladá za potrebné zaoberať sa ešte podrobnejšie úlohou samoregulačných mechanizmov, akým je napríklad NICAM v Holandsku.
Komisia bude podporovať výmenu skúseností z oblasti klasifikácie (vrátane samoregulácie) so zámerom posilniť spoluprácu na tomto poli. V tejto súvislosti komisia mieni uskutočniť štúdiu o klasifikácii filmov určených na šírenie v kinách, televízii a na DVD nosičoch a videokazetách v EHP. Štúdia vyhodnotí národné zákony a samoregulačné opatrenia z hľadiska rozdielov v klasifikácii a ich vplyv na následný marketing filmov. Zároveň tiež bude analyzovať, či rozdiely v klasifikácii nemätú osoby zodpovedné za výchovu maloletých.
7. Ďalšie opatrena na zlepšenie šírenia filmov
Odznelo mnoho myšlienok na tému zvýšenia produkcie a šírenia európskych audiovizuálnych diel.
Mnohí boli toho názoru, že komisia by mala podporovať financovanie produkčného sektora a/alebo podnecovať členské štáty alebo iné inštitúcie, aby tak robili ony. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že komisia spolu s Európskou investičnou bankou (EIB) a Európskym investičným fondom (EIF) odštartovala program i2i-Audiovisual, ktorý dopĺňa program MEDIA Plus na roky 2001-2005 a je zameraný na zlepšenie konkurenčnej schopnosti kinematografického priemyslu a podporu kultúrnej rôznorodosti prostredníctvom tvorby európskych audiovizuálnych obsahov. Komisia bude naďalej skúmať všetky finančné opatrenia, ktoré sú vhodné na zlepšenie produkcie a možností šírenia európskych audiovizuálnych diel.
V tejto súvislosti by komisia rada vyzdvihla pozitívny prístup, ktorý si osvojila v nedávnom oznámení o štátnej podpore a rizikovom kapitáli, ktorým sa bude riadiť nasledujúcich päť rokov. Oznámenie na jednej strane zodpovedá záväzku Európskej rady, ktorá na jednej strane v Lisabone stanovila za širší cieľ spoločenstva využívanie rizikového kapitálu, a na druhej strane všeobecnej politike komisie zameranej na podporu rizikového kapitálu v spoločenstve. Komisia schválila viacero mechanizmov, ktoré členské štáty zaviedli na vytvorenie takých zdrojov financovania. Podporou výmeny informácií a najlepších riešení medzi členskými štátmi a komisiou by bolo možné zistiť najlepšie spôsoby podpory kinematografického priemyslu v rozličných členských štátoch a zvážiť možnosti ich aplikácie vo všetkých členských štátoch. Z tohto hľadiska by mohlo byť užitočné vytvoriť siete európskych kinematografických tvorcov prekračujúce hranice jednotlivých krajín. Iní zas vyjadrili názor, že komisia by mala pre členské štáty definovať všeobecné zásady a zaoberať sa kľúčovými problémami, ako je nevyhnutnosť prijatia národných koncepcií odstraňujúcich prekážky produkcie a šírenia prekračujúceho hranice.
Bolo navrhnuté, aby Európska komisia využila svoju iniciatívu eLearning, ktorá má mobilizovať vzdelávacie a kultúrne spoločenstvá a urýchliť tak zmeny vo vzdelávacích systémoch, na oboznamovanie mladých európskych občanov s klasickými európskymi filmami.
Napokon bola vyjadrená podpora založeniu televíznej stanice Európskej únie, ktorá by vysielala “európske filmy”.
Komisia pokladá za mimoriadne dôležitú výmenu informácií a najlepších riešení v tomto sektore. Audiovizuálna produkcia je mimoriadne komplexným hospodárskym odvetvím a musí reagovať na mnohé technologické a trhové výzvy. Komisia mieni vytvoriť skupinu expertov, ktorí budú diskutovať o týchto otázkach a budú komisii poskytovať podnety na vypracúvanie politiky v tejto oblasti. V skupine by mali byť sústredení odborníci z rozličných odborov a jej cieľom by malo byť sústreďovať informácie a teoretické vedomosti o vývine technológií a trhu v audiovizuálnom sektore. Skupina by nemala reprezentovať členské štáty, ale by v nej mali byť sústredené skúsenosti a vedomosti zo všetkých členských štátov.
Komisia bude skúmať, ktoré opatrenia by bolo možné prijať v rámci iniciatívy eLearning na podporu rozvoja obrazovej výchovy a na zlepšenie vedomostí mladých občanov EÚ o európskych filmoch.
Komisia okrem toho mieni vypracovať štúdiu, ktorá by preskúmala a vyhodnotila finančné toky v rámci európskeho filmového priemyslu na základe analýzy finančných podkladov k vybranému počtu filmov, ktoré sa dostali na trh v rokoch 1996 až 2000. Táto štúdia bude zameraná na skúmanie a vyhodnotenie kľúčových faktorov ovplyvňujúcich ekonomickú stránku filmového priemyslu. Analýze budú podrobené predovšetkým jednotlivé výrobné fázy, t. j. príprava produkcie, rozvoj, produkcia, postprodukcia, marketing, distribúcia a import a export. Ďalej bude vykonaná analýza možného vplyvu vzťahov medzi určitými investormi a výškou výnosov na úspešnosť filmu.
8. Otázky, ktoré treba preskúmať v rámci revízie smernice Televízia bez hraníc v roku 2002
8.1 Definície
Definícia európskeho diela: Pokiaľ ide o to, čo je európske dielo, na medzinárodnej úrovni, na úrovni spoločenstva a na národnej úrovni jestvujú rozličné definície. Hlavnou otázkou je, či existuje potreba dohodnúť sa o definícii na európskej úrovni, do akej miery by taká definícia mala byť podrobná, a či by pre rozličné účely použitia mala byť záväzná. Na úrovni členských štátov existuje viacero rozličných definícií “európskeho diela”. Vyskytli sa názory, že rozdiely by mohli vytvárať prekážky v šírení európskych produkcií. Tieto definície boli prijaté na úrovni členských štátov tak kvôli realizácii ustanovení smernice Televízia bez hraníc, ako aj kvôli národným mechanizmom na podporu audiovizuálnej produkcie.
Do veľkej miery vládla jednota v tom, že otázka “definícií” má význam pre všetky typy produkcií. Mnohí zdôraznili, že takéto definície by mali brať do úvahy príslušné súvislosti, najmä podporné mechanizmy, koprodukcie atď., a vyzdvihli potrebu zaoberať sa touto otázkou v súvislosti s revíziou smernice Televízia bez hraníc v roku 2002. Podľa niektorých názorov by harmonizovaná definícia alebo prípadne koordinácia a vzájomné uznanie definícií členských štátov bola na prospech určitým politickým cieľom; uľahčilo by to tvorbu európskych koprodukcií a kombináciu rozličných (národných alebo európskych) podporných mechanizmov.
Mnohí (vrátane vysielateľov a národných orgánov) vyslovili názor, že zistené rozdiely medzi definíciami nevytvárajú prekážky v cezhraničnej spolupráci. Iní (najmä filmoví a televízni producenti) zas boli toho názoru, že existencia rozličných definícií, ako aj rozličná národná interpretácia týchto definícií, bráni akémukoľvek pokusu o jednoznačné vyhodnotenie ekonomického rozvoja európskeho produkčného priemyslu ako celku. Rozdelené boli aj názory na to, či by v zákonodarstve spoločenstva mala byť zakotvená podrobnejšia definícia – podľa niektorých to nie je potrebné, kým iní zas volali po harmonizácii.
Rozličné názory odzneli na kritériá, ktoré by bolo treba prijať. Kým jedni vyzdvihovali prednosti čo možno najvoľnejšej definície, iní požadovali presnejšie vymedzenie alebo kultúrne a ekonomické kritériá. Rozdielne názory boli aj na niektoré kritériá, ako je napríklad kontrola práv. Iní účastníci navrhovali pri vypracovaní definície vychádzať z hľadiska pracovnej sily alebo “kultúrnych” prvkov.
Definícia nezávislého producenta: V rámci Európy existujú najrozličnejšie definície “nezávislého producenta” a “nezávislej produkcie”. Mnohé členské štáty využívajú pojem nezávislého producenta na vymedzenie tých, ktorí sa môžu uchádzať o príspevky z národných podporných mechanizmov. Boli nastolené otázky významu “nezávislosti” a kritérií, podľa ktorých sa určuje, či je producent nezávislý.
Široká zhoda zavládla, pokiaľ ide o potrebu vyjasniť základné politické ciele, najmä vo svetle nových štruktúr v rámci sektora. Niektorí poukázali na možný rozpor medzi cieľom zvýšiť konkurenčnú schopnosť Európy a cieľom podporovať kultúrnu rôznorodosť v rámci Európy. Druhý spomenutý cieľ podľa všetkého zodpovedá pôvodnému zámeru smernice Televízia bez hraníc podporovať vznik nových zdrojov televíznej produkcie, a to najmä podporou vzniku malých a stredných podnikov, ktoré vstúpia do súťaže s už etablovanými producentmi. To by znamenalo, že ochrana, ktorú poskytujú terajšie systémy, by bola zameraná predovšetkým na malé a stredné podniky, a nerozšírila by sa na väčšie skupiny prepojené s vysielateľmi. V tejto súvislosti odznelo aj konštatovanie, že rozdiel medzi producentmi a vysielateľmi už nie je taký jasný ako kedysi, keďže často tvoria súčasť vertikálne integrovaných skupín a ich vzťahy sú preto čoraz komplexnejšie. Každá definícia by preto mala zohľadňovať prepojenie záujmov rozličných účastníkov reťazca tvorby audiovizuálnych hodnôt. Určitú podporu získala aj európska definícia, ktorá by mohla zabezpečiť rovnakú interpretáciu vo všetkých členských štátoch. Všeobecný názor je taký, že touto otázkou by sa bolo treba zaoberať v rámci revízie smernice Televízia bez hraníc.
Na rozdiel medzi pojmami “nezávislý producent” a “nezávislá produkcia” poukázali producenti a režiséri. V mnohých príspevkoch bol vyzdvihnutý významný prínos nezávislých producentov, najmä pokiaľ ide o potrebu podpory kultúrnej rôznorodosti. Pokiaľ ide o kritériá, ktoré by bolo možné použiť, mnohí vyjadrili názor, že ako východisko by mal slúžiť príslušný odsek úvodnej časti smernice Televízia bez hraníc (odsek 31).
Najmä vysielatelia a producenti sa nezhodli na otázke, či by súčasťou kritérií malo byť obmedzenie trvania prenosu práv z producentov na vysielateľov. Podľa vysielateľov by akýkoľvek zásah na európskej úrovni, ktorý by časovo alebo inak obmedzoval práva vysielateľov, bol neoprávnený a bol by nielen v rozpore s cieľmi európskej audiovizuálnej politiky, ale by mal aj nepriaznivý vplyv na hospodársku súťaž. Producenti prezentovali názor, že prevedenie tradičných práv späť na producentov a čestné dojednanie nových mediálnych práv (viď bod 2.4) môže iba prospieť šíreniu audiovizuálnych diel a zvýšiť kvantitu i kvalitu európskeho obsahu, ktorý by bol k dispozícii pre nové distribučné platformy.
Ako kľúčové kritériá boli okrem iného navrhnuté: slobodná voľba zariadení, slobodná voľba medzinárodnej distribúcie, väčšinová účasť, vlastnícke vzťahy a vlastníctvo akcií. Iní navrhli, že v definícii by myl byť vyzdvihnutý pojem “nezávislosť”, aby bol zachovaný rozdiel medzi vysielateľmi a producentmi. Viacerí vysielatelia (verejnoprávni aj komerční) vyslovili názor, že súčasnú definíciu “nezávislosti od vysielateľa” by bolo treba zmeniť, aby odrážala vývin v sektore, najmä pokračujúcu koncentráciu a vytváranie mediálnych konglomerátov a existenciu iných platforiem napojených na vysielateľov.
V súvislosti s použiteľnosťou tejto definície pre aplikáciu pravidiel spoločenstva pre hospodársku súťaž odznel návrh, že otázku nezávislosti produkcie by bolo treba brať do úvahy pri posudzovaní fúzií a spoločných podnikov, aby bolo vylúčené, že sektor (skladajúci sa najmä z malých a stredných podnikov) utrpí škody. Mimoriadna pozornosť by sa mala venovať najmä kontrole produkcie, prístupu do distribučných kanálov, a zachovaniu práv nezávislých v súvislosti s katalógmi.
Komisia sa domnieva, že diskusia, ktorá sa rozprúdila v tejto súvislosti, prinesie užitočné podnety aj pre štúdie, ktoré už odštartovali v súvislosti s revíziou smernice Televízia bez hraníc v roku 2002, a mieni sa tejto otázke v tejto súvislosti aj naďalej venovať. Berie do úvahy, že v rámci revízie by sa mala venovať zvláštna pozornosť cieľom, ktoré treba dosiahnuť, najmä vzhľadom na potrebu podporovať kultúrnu rôznorodosť, ako aj významu definície v tejto súvislosti a vyhodnoteniu rozličných kritérií, ktoré prichádzajú do úvahy.
8.2 Otázky časovej následnosti médií a práv súvisiacich s poskytovaním online služieb
Táto otázka sa týka časovej následnosti sprístupňovania filmov prostredníctvom rozličných médií v jednotlivých členských štátoch Európskej únie, ktorá je založená na dohodách medzi príslušnými hospodárskymi aktérmi. Legislatíva spoločenstva stanovuje pre členské štáty povinnosť zabezpečiť, aby vysielatelia patriaci pod ich jurisdikciu nevysielali kinematografické diela mimo termínov dohodnutých s vlastníkmi práv.
Široký konsenzus sa prejavil v názore, že takáto úprava je dostatočná a že ak by zásada časovej následnosti médií bola garantovaná na európskej úrovni, časové lehoty používania filmov by mali byť aj naďalej ponechané na dohodu medzi dotknutými stranami. Podľa niektorých názorov by bola harmonizácia postupov kontraproduktívna a iní sa vyslovili za podporu samoregulácie.
Nastolené boli nové problémy, ktoré sa vynárajú v súvislosti s definovaním online práv a práv súvisiacich s novými médiami. Odznela požiadavka na zaujatie stanoviska k otázke, aké vplyvy na rozličných aktérov, ktorí sú súčasťou reťazca tvorby hodnôt (podmieňovanie poskytnutia práv súčasným nákupom ďalších práv atď.) možno očakávať. Pokiaľ ide o potrebu kategorizácie práv, mienka vysielateľov a producentov sa rozchádzala. Producenti pokladali kategorizáciu a definíciu rozličných skupín práv za potrebnú.
Vo všeobecnosti zastávali producenti názor, že vysielatelia už získali nové mediálne práva bez toho, aby im tým vznikli zvýšené náklady, pretože tieto práva nie sú zmluvne presne upravené a dojednávajú sa zvlášť. Vysielatelia pripustili, že pri vyjednávaní práv treba definovať platformy využiteľné na šírenie diel a jasne sa dohodnúť o tom, ktoré takéto dodatočné práva sú na základe zaplatenia primeraného poplatku (súčasná prax) súčasťou dohody a ktoré dohoda vylučuje. Okrem toho vysielatelia vyjadrili názor, že zásah by obmedzil podnikateľskú slobodu oboch strán.
Na základe výsledkov vypočutia komisia dospela k názoru, že súčasný stav vychádzajúci z práva spoločenstva je najlepším riešením, ktoré umožňuje pružný prístup k využívaniu práv v rozličných fázach časovej následnosti médií. Komisia berie do úvahy znepokojenie, ktoré vyjadrili producenti v súvislosti so spájaním práv do balíkov, a mieni sa zaoberať touto otázkou v rozsahu, v ktorom súvisí s definíciou nezávislého producenta, v rámci revízie smernice Televízia bez hraníc v roku 2002.
9. ďalšie kroky
Základné princípy audiovizuálnej politiky spoločenstva sú naďalej platné v plnom rozsahu. Spoločenstvo bude túto politiku ďalej rozvíjať na základe platných právnych predpisov a podporných mechanizmov, no zároveň bude skúmať, či svoje ciele môže dosiahnuť využívaním nových nástrojov a iniciatív. Vývin technológií a trhu treba vidieť vo svetle potreby podporovať kultúrnu a jazykovú rozmanitosť, ako aj zachovať audiovizuálne dedičstvo Európy. V súvislosti s tým možno podľa komisie využiť viaceré iniciatívy, ktoré by bolo možné využiť na podporu šírenia diel, a preto mieni vykonať nasledujúce opatrenia:
Časový plán činností
Predmet |
Opatrenie |
Dátum ukončenia |
Klasifikácia |
Nezávislá štúdia o klasifikačných postupoch |
2002 |
Iné záležitosti |
Vytvorenie skupiny odborníkov z oblasti kinematografie |
2002 |
Iné záležitosti |
Nezávislá štúdia o finančných tokoch v rámci európskeho filmového priemyslu |
2002 |
Ochrana kultúrneho dedičstva a používanie audiovizuálnych diel |
Zmapovanie situácie, následne odštartovanie iniciatívy |
Uprostred roku 2002 |
Definícia pojmov európske dielo a nezávislý producent |
Revízia smernice Televízia bez hraníc |
Koniec roku 2002 |
Daňové záležitosti |
Revízia 6. smernice o DPH |
po roku 2002 |
E-kino |
Zaradenie do programu MEDIA Plus a šiesteho rámcového programu |
2002-2006 |
Zásady a orientačné línie audiovizuálnej politiky spoločenstva v digitálnom veku, 14.12.1999, COM(1999) 657 konečné.
Zdroj: Európske audiovizuálne observatórium. Patria sem televízia, kinematografia, video (kazety a DVD nosiče), ale nie hry.
Európske audiovizuálne observatórium: priemerná sledovanosť televízie v Európe sa pohybuje medzi 144 minútami v Rakúsku a 239 minútami v Taliansku. Sledovanosť má stúpajúci trend takmer vo všetkých členských štátoch.
Európske audiovizuálne observatórium: Podiel amerických hraných filmov na európskom trhu v roku 2000 bol 73 %.
Európske audiovizuálne observatórium; databáza LUMIERE; do údajov sú zarátané aj medzinárodné koprodukcie s účastníkmi z EÚ/mimo EÚ.
Vyše 95 % pripomienok dodali produkčné firmy, filmoví režiséri, prevádzkovatelia kín, majitelia autorských práv , vysielatelia, zväzy zastupujúce pracovníkov audiovizuálneho sektora, asociácie z oblasti videa a DVD, filmové ústavy a členské štáty. Zoznam pripomienok a plné znenie tých, ktoré boli poslané elektronicky a ich autori nepožiadali o zachovanie dôvernosti, nájdete na internetovej adrese http://europa.eu.int/comm/avpolicy/regul/cine1_en.htm
Napríklad také praktiky, ako je podmieňovanie predaja súčasnou kúpou ďalších produktov alebo podobné podmieňovanie predaja autorských práv, ktoré by mohli byť v rozpore so Zmluvou o ES.
Otázka, či možno daňovú úľavu pre producentov pokladať za podporu, je vyhodnotená v rámci zásad obsiahnutých v Oznámení komisie o aplikácii predpisov o štátnej pomoci na opatrenia súvisiace s priamym zdaňovaním spoločností z roku 1998, Úradný vestník C 384 z 12.12.1998.
Táto skupina zostavila zoznam škodlivých opatrení, ktorý obsahuje aj niekoľko systémov štátnej podpory filmovej a televíznej produkcie.
Francúzska, Holandska, Nemecka (a niektorých nemeckých krajín), Írska a Švédska: viď http://europa.eu.int/comm/competition/state_aid/decisions/
Existujú návrhy Európskej federácie filmových režisérov (FERA) a Medzinárodnej federácie asociácií filmových producentov (FIAPF) (ktorá navrhla “dobrovoľné” archivovanie kinematografických diel založené na vzorovej zmluve, ktorú sami vypracovali – Všeobecné usmernenie pre archivovanie kópií hraných filmov vo filmových archívoch (1971)
Digitálne informácie o audiovizuálnom diele určené na uľahčenie produkcie a distribúcie (používa sa aj výraz Digital Asset Management – DAM).
vyvinutej Medzinárodnou organizáciou pre normalizáciu (ISO). Súčasná verzia je známa ako IVID (International Version Identifier) alebo V-ISAN.
Smernica 2001/29/EC Európskeho parlamentu a rady z 22. mája 2001 o harmonizácii určitých aspektov autorského práva v informačnej spoločnosti – Úradný vestník L 167 z 22.06.2001
Smernica 77/388/EEC zo 17.05.1977 zmenená a doplnená smernicou 2001/41/EC z 19.01.01. Príloha H obsahuje množstvo položiek kultúrneho charakteru, ako sú knihy a noviny (vrátane ich výpožičiek), ako aj vstupné na kultúrne a iné podujatia (kino, divadlo, veľtrhy, múzeá atď.) a príjem vysielania.
Hodnotiaca správa komisie Európskemu parlamentu a rade o aplikácii odporúčania rady z 24. septembra 1998 týkajúceho sa ochrany maloletých a ľudskej dôstojnosti, COM(2001) 106, 27.2.2001, http://europa.eu.int/comm/avpolicy/new_srv/pmhd_en.htm
- Zmluvy rezortu kultúry
- Záštita ministra kultúry SR a MK SR
- Informačný portál Duševné vlastníctvo
- Osobitný príspevok
- Dotácie
- Dotácie 2012
- Aktuálne výzvy
- Dokumenty
- Legislatíva
- Štatistika kultúry
- Formuláre
- Predkupné právo štátu
- Voľné miesta
- Prístup k informáciám
- Súťaže a podujatia
- Dovoz výstav – poskytovanie dotácií na náhradu škody – rok 2011
- Možnosti financovania kultúrnych projektov
- Adresáre