Strana Most sa rozhodla poukazovať na absurdnosti jazykového zákona billboardovou kampaňou v maďarskom, rómskom jazyku a troch slovenských nárečiach, čím chce ukázať škodlivosť jazykového zákona. Má na nich byť napríklad text „Co keho do teho jak ja hutorim". Už len týmto textom ľuďom opäť podsúva jedno z vedomých klamstiev, že zákon bude regulovať to, ako bežní ľudia hovoria. Faktom však je, že, zákon o štátnom jazyku sa vôbec nedotýka súkromnej komunikácie medzi ľuďmi, nepredpisuje jazyk takejto komunikácie a nereguluje ani nepokutuje individuálne rečové prejavy jednotlivcov. Závažné je aj to, že podľa priznania predstaviteľov strany Most týmito billboardmi chcú vedome porušiť zákon.

Zákon o štátnom jazyku bol novelizovaný v roku 1999 a to najmä z iniciatívy SMK, ktorá bola vtedy súčasťou vlády. Po tejto novelizácii zostal v zákone pragraf 8, odsek 6 v nasledujúcom znení: „Všetky nápisy, reklamy a oznamy určené na informovanie verejnosti, najmä v obchodoch, na športoviskách, v pohostinstvách, na uliciach, pri cestách a nad nimi, na letiskách, v autobusových staniciach a železničných staniciach, vo vozňoch a v prostriedkoch hromadnej dopravy sa musia uvádzať v štátnom jazyku. Môžu byť preložené do iných jazykov, ale inojazyčné texty nasledujú až po rovnako veľkom texte v štátnom jazyku." Ak by naďalej platil zákon o štátnom jazyku, ktorý SMK v tomto ustanovení nezmenila, strana Most by porušila tento, dnes ešte platný zákon.

Súčasná novela zákona o štátnom jazyku  zachovala toto ustanovenie prakticky totožné a obsahovo rovnaké. Ide takisto o § 8 odsek 6.  Strana Most ide teda protestovať proti takému obsahu zákona o štátnom jazyku, ktorý jej predstavitelia v roku 1999 akceptovali, keďže ho pri dvoch novelizáciách nezmenili a ktorý sa nezmenil ani súčasnou novelou.

Nové znenie zákona o štátnom jazyku, podľa strany Most škodlivé, však prináša aj nové ustanovenie v § 11 odsek 1, ktoré znie: „Používanie vžitých inojazyčných názvov, odborných pojmov alebo pomenovaní nových skutočností, na ktoré sa ešte neustálil a nekodifikoval v štátnom jazyku vhodný rovnocenný výraz, nie je týmto zákonom dotknuté. Tento zákon nevylučuje používanie nespisovných jazykových prostriedkov, ak ide o ich funkčné využitie, najmä v umeleckej tvorbe a v publicistike." To znamená, že práve nové znenie zákona o štátnom jazyku, škodlivé podľa strany Most, pripúšťa použitie aj takých nespisovných, nárečových textov, aké mieni použiť na billboardoch strana Most.

Prvým záverom teda je nasledovný paradox: Strana Most chce porušiť to ustanovenie zákona, pod ktoré sa jeho predstavitelia v roku 1999 podpísali a za škodlivú považuje tú novelizáciu, ktorá nespisovné, nárečové jazykové prostriedky pripúšťa.

Pán Bugár je však ako bývalý predseda koaličnej SMK podpísaný aj pod iným zákonom. Ide o zákon o reklame prijatý v roku 2001, na základe ktorého môže byť nedodržanie pravopisných pravidiel slovenského jazyka pokutované. V § 3 tohto zákona, schváleného v roku 2001, v odseku 5 je napísané: „Reklama musí spĺňať požiadavky na verejné rečové prejavy, dodržiavať zásady jazykovej kultúry, gramatické a pravopisné pravidlá, pravidlá výslovnosti slovenského jazyka a ustálenú odbornú terminológiu." A za porušenie tejto povinnosti, ktorú spoluzaviedla aj Bugárova SMK, podľa § 11, odsek 3, písm. b tohto zákona: „orgán dozoru uloží pokutu do 100 000 Sk šíriteľovi reklamy za porušenie ustanovenia."

Druhým záverom teda je: Vysoké pokuty v správnom konaní, za nedodržiavanie gramatických a pravopisných pravidiel v reklame zaviedla bývalá vládna koalícia, vrátane B. Bugára. A bolo by zábavné vidieť, ak by sa billboardová kampaň strany Most vyhodnotila ako porušenie zákona o reklame, akoby sa B. Bugár pred pokutou utiekal pod ochranu nového znenia zákona o štátnom jazyku, ktorý na rozdiel od ním schváleného zákona o reklame nevylučuje používanie nespisovných jazykových prostriedkov.

Závery najpodstatnejšie: Klamstvá, provokácie a strašenie zo strany politických predstaviteľov maďarskej menšiny nepomáhajú ani Slovensku, ani príslušníkom menšín. Jednoznačne však pomáhajú Budapešti v jej poľutovaniahodnej protislovenskej kampani. Zámerne rozširujú tie isté klamstvá, že ľudia na Slovensku budú trestaní za používanie menšinových jazykov a nárečí, alebo že bežní ľudia, dôchodcovia môžu dostať pokutu, ak budú hovoriť nespisovane. Je zrejmé, že zákon o štátnom jazyku je pre nich len zámienkou a nikdy sa ním vecne nezaoberali, inak by sa predstavitelia strany Most nemohli dopustiť takých nedôsledností, že kritizujú ustanovenia, ktoré sami v roku 1999 akceptovali a pri novelizácii schválili.

Napokon, samotný zámer vedomého porušenia zákona, ktorý deklarovali predstavitelia strany Most je odsúdeniahodný (v tejto chvíli je jedno, či ho porušia alebo nie). Ide tu o nebezpečný, protidemokratický precedens a je neuveriteľné, že sa prechádza mlčaním, že sa neozval žiadny z iniciatívnych analytikov a politológov, ktorí vždy tak starostlivo vyhodnocujú stav demokracie na Slovensku. Pritom sa nikomu neupiera právo nesúhlasiť so zákonmi, kritizovať ich a snažiť sa ich demokratickými spôsobmi zmeniť. No vedomé nerešpektovanie zákona porušuje rámec demokracie a právneho štátu a takýto poslanec, takáto politická strana sa diskvalifikuje.